Jan SAUDEK (ČR) - Môj svet - fotografie

V piatok (8.12.1995) otvorili na Michalskej ulici č.3 novú galériu s názvom Michalský dvor. Jej majitelia Jozef Krasula a Juraj Ulický tu vítali vzácnych hostí.
Okrem Soni Müllerovej, ktorá otvárala galériu a súčasne uvádzala vernisáž výstavy diel Jana Saudka s názvom Môj svet, tu nechýbal ani tento invenčný tvorca. Prítomná bola aj ”jeho Sára”, medzi hosťami primátor Peter Kresánek, ale aj prof. P.Traubner s manželkou, množstvo podnikateľov, vydavateľov, ľudí ”od reklamy” a kolegov ”od objektívu”.

Moje dielo v ”mojej” vlasti, B.Laucká, Večerník, 12.12.1995

Jiří ANDERLE (ČR) – obrazy a grafika

Bohumil Hrabal raz nazval J.Anderleho, že je to Paganini európskej grafiky. Jedným dychom však treba zdôrazniť, že je aj maliarskym virtuózom. Po desiatich rokoch sa o tomto fakte - prostredníctvom dvadsiatich siedmich grafík a desiatich obrazov - môže presvedčiť aj bratislavský divák.

Ľ. Petránsky ml., SME 1.4.1996

"Musíme prinútiť múzy, aby nás inšpirovali", hovorí český grafik a maliar Jiří Anderle.

Fero LIPTÁK – Čert nespí

”Ježiši, to je ale zvláštne”, zalomila vedľa mňa staršia dáma v bratislavskej galérii Michalský dvor. Bolo to naozaj zvláštne. Nielen, že na každého návštevníka vyslali optimistické obrazy Fera Liptáka svoju pozitívnu energiu, ale vyvolávali aj úsmevy a dobrú náladu, čo sú pocity, ktoré výtvarné umenie zvyčajne nevyvoláva. Nie že by sme nebodaj chceli haniť klasiku či modernu, ale Liptákove obrázky – to je čosi, čo vo vás vyvolá taký príjemný pocit, že sa v duchu usmievate, aj keď ste už z galérie dávno von na ulici.

Komisár výstavy sa schoval, M.Huljaková, Nový čas, 24.5.1996

Dušan KÁLLAY – grafika a kresby

Výstavná dramaturgia bratislavskej galérie Michalský dvor na Michalskej ulici 3, ktorá počas ročnej existencie predstavila niekoľko pozoruhodných prezentácií, pripravila na čas predvianočný jeden zo svojich výstavných vrcholov. Dnes bude vernisáž grafík a kresieb Dušana Kállaya (1948), ktorý je jedným z najuznávanejších slovenských výtvarníkov v zahraničí. Hoci na prítomnej výstave sa objavia aj umelcove veľkoformátové kresby, ťažiskom budú grafiky – v časovom oblúku od cyklu leptov zo začiatku 80.rokov až po najnovšiu sériu farebných linorezov s názvom Živé mašiny.

Dnešnou vernisážou v Bratislave završuje grafik a ilustrátor Dušan Kállay úspešný výstavný rok, Ľudo Petránsky ml., SME, 10.12.1996

Oldřich KULHÁNEK (ČR) – grafika

Výstavu popredného českého grafika a pedagóga Oldřicha Kulhánka otvorili včera v bratislavskej Galérii Michalský dvor. Expozícia 42 diel – grafík a leptov obsahuje prierez tvorby umelca z posledných troch rokov.

Vystavuje O.Kulhánek, Práca, 7.3.1997

Adolf BORN (ČR) – grafika

Na úvod dovoľte zacitovať dialóg dvoch známych kreslených postavičiek, autenticky vypočutý a zaznamenaný pred bránou istej pražskej školy. ”Člověče, Šebestová, slyšelas tu novinu?” ”Jen to klidně rozbal, Machu.” ”Senzace! Náš společný táta Adolf Born bude vystavovat v Bratislavě!” ”Hele, Machu, já vím, že jseš praštěnej, ale je to fakt pravda?” ”Šebestová, zažilas někdy, že bych se spletl? Je to tutovka!” ”V tom případě balíme. Tam nesmíme chybět!”

Galéria Michalský dvor uvádza Adolfa Borna, Andrea Miková, Línia 5/97

Mário FLAUGNATTI – maľba

Formou ho inšpiruje stará americká kultúra Mayov. Ich farebné plochy sú oddelené linkou. Mariove obrazy predstavujú vykonštruované, fantazijné krajiny. Tieto mu mu stavajú akési vnútorné zrkadlo, ktoré odráža jeho netušené pocity. Celkom prirodzene sa v maľbách prejavuje aj profesia reštaurátora.

Andrea Miková, Línia 7-8/97

Kamila ŠTANCLOVÁ – maľba, kresba, grafika

Možno povedať, že svet K.Štanclovej, ktorým oslovuje svojho diváka, je svetom zahrnujúcim jeho intímne súkromie. "Korešponduje si s nami pomocou metafor, placho a nevtieravo, akoby medzi nami stála sklená tabuľa pokrytá zvláštnou odrodou inoväte. Lebo záznam obojstrannej citovej skúsenosti je jemný a posvätný, vždy skrytý pod povrchom."

Ľ.Petránsky ml., SME 4.9.1997

Výtvarné svety K.Štanclovej a D.Kállaya majú dnes vernisáže v dvoch bratislavských galériach

2 roky galérie Michalský dvor – výročná výstava

”Očakával som, že tu bude dobre, ale že až tak dobre, to som nevedel,” glosoval Tomáš Janovic vernisáž výročnej výstavy Galérie Michalský dvor v Bratislave, ktorou zároveň oslávila dva roky svojej existencie. Spolumajitelia galérie J.Krasula a J.Ulický rozšírili uplynulý týždeň ”undergroundové” priestory na nádvorie pod veľký šiator, kde sa podávali gurmánske dobroty a pri samotnom vstupe i originály ex librisov K.Štanclovej a K.Vavrovej.

Galéria Michalský dvor je ako prvá zo súkromných slovenských galérií na Internete a oslávila dva roky, (pet), SME, 25.11.1997

Dušan POLAKOVIČ – Peter KĽÚČIK – maľba, grafika

Poznávacim znakom týchto dvoch umelcov je nielen skutočnosť, že sú dlhoroční priatelia, ale aj ich spoločná filozofia tvorby: nikdy nenamaľujú nič smutné. A ešte jedno - keď tvoria ilustráciu alebo grafiku, vždy sa na nej nachádza celý kabaret postáv a postavičiek. Tvrdia, že keď si už niekto ich obraz kúpi, nech sa môže naň dosýta vynadívať. Vždy si nájde na ňom niečo nové, čo ešte nestihol zaregistrovať...

Andrea Miková, Línia 12/97

Marcel HAŠČIČ – Zlatá stredná Europae

Bratislavská galéria Michalský dvor sa vďaka svojej nápaditej dramaturgii stala magnetom nielen pre umeleckých fajnšmekrov. Tentoraz sa v jej priestoroch predstavuje akademický maliar Marcel Haščič (1954).

Na výstave M.Haščiča Zlatá stredná Europae je aj spoločný projekt výtvarníkov Titanic, Nina Gažovičová, SME 1.4.1998

Jan SAUDEK (ČR) – fotografie a obrazy

V Galérii Michalský dvor sa Bratislavčanom predstavil český fotograf Jan Saudek aj v trochu inej polohe - ako maliar. V kolekcii špeciálne pripravenej pre GMD je 28 originálov fotografií a 23 malieb, ktoré tvorí podľa vlastných fotografií.

A.Gašparovičová, Pravda 9.5. 1998, Jan Saudek v Bratislave

Marek ORMANDÍK – maľba, kresba, grafika

Na VŠVU absolvoval knižnú tvorbu, grafický dizajn a maľbu u profesorov Lebiša, Rumanského a Kállaya. Grafike sa v súčasnosti nevenuje, verný zostal len maľbe a kresbe. Nedávno vydal knihu o Ferlinghettim.

M.Conzarová, Nový čas, 10.8.1998 Túži, aby mu ukradli obraz

G BOD – združenie grafikov 2000 – 1

Vždy pre Vianocami sa svet polepší. Pohľady zmäknú, nosy sčervenejú, srdcia sa oteplia. Máme zrazu chuť objať jeden druhého, nájsť si aspoň chvíľočku, aby sme sa popočúvali, pohladili úsmevom. Aj na majiteľov Galérie Michalský dvor – Jožka Krasulu a Juraja Ulického – pôsobia prvé snehové vločky akosi nemoderne romanticko-melancholicky. Nestačí im, že počas celého roka ponúkajú v galérii menu zo samých krásnych umeleckých výtvorov, na záver roka si neodpustia servírovať dezert v podobe najvyberanejších lahôdok z veľkého hrnca umenia.

Galéria Michalský dvor pripravila vianočný darček od združenia grafikov        G BOD, A.Mikková, Línia, 12/98

Marián KOMÁČEK – Ján ŤAPÁK - Stretnutia – obrazy, sochy

Stačilo otočiť pestrofarebný obrázok s dôverne známymi dverami do obchodíka s umením a výstavných priestorov a dozvedeli ste sa, že bratislavská Galéria Michalský dvor a Tatra banka pozývajú na ďalšiu vernisáž. Mala názov Stretnutia a predstavila najnovšiu tvorbu grafika Mariána Komáčka a sochára Jána Ťapáka.

Do pivnice sa chodí na stretnutie nielen s umením, Jena Opoldusová, Národná obroda, 19.2.1999

Vladimír GAŽOVIČ – Róbert JANČOVIČ – Štefan POLÁK – Ivan PAVLE Jozef HOBOR – Ladislav SABO – Bronz ´97 – obrazy, sochy

Pôvabné priestory Galérie Michalský dvor s noblesnou príchuťou undergroundu sa uplynulý týždeň stali poslednou zastávkou výstavy výsledkov 4.ročníka sochárskeho sympózia Bronz´98.

V Galérii Michalský dvor sú príťažlivé výsledky sochárskeho sympózia Bronz ´98, (pet), SME, 2.3.1999

Jaro JELENEK – Šmykľavé schody – obrazy

Výstava pod názvom Šmykľavé schody chce návštevníkov vyprovokovať a dať im námet na zamyslenie. Symbolizujú, že keď ide človek hore po schodoch, môže sa stať, že si rozbije ústa a keď ide dolu, môže padnúť na zadok.

M.Conzarová, Nový čas, 23.4.1999,Šmykľavé schody maliara Jara Jeleneka

Vlastimil ZÁBRANSKÝ (ČR)– maľba

Ako neoficiálny úvod do reprezentačného Salóna európskej karikatúry agilní galeristi z Michalského dvora predstavili jedného z najeurópskejších tvorcov – Vlastimila Zábranského. Tento skvelý karikaturista z Brna patrí k trom-štyrom profilovým kresliarom, ktorí pred desaťročiami pomáhali formovať civilnú podobu legendárneho Kultúrneho života.

Humorikon, K.Foldvári, Domino fórum 22/99

Mária BANÁŠOVÁ – Hlinený úsmev – keramika

Po letnej, tak trocha uhorkovej sezóne sa konečne roztrhlo vrece vernisáží a pozvánok do galérií. Príjemným osviežením v atmosfére podfarbenej pomaly žltnúcimi listami je aj výstava sochárky Márie Banášovej. Jej hlinené ”dietka”, ktoré nájdete priamo v centre mesta – v galérii Michalský dvor, sa však nesmejú prostoducho. Na vernisáži bol zvláštnym hosťom predovšetkým Rasťo Piško v úlohe krstného otca výstavy. Prechádzal od postavičky k postavičke a názov každej z nich povedal – ako to len Rasťo piško vie – ústami niektorého z našich politikov.

Hlinené grimasy, Katarína Winklerová, Večerník, 44/1999

Štefan POLÁK – Silvia POLÁKOVÁ – obrazy, sochy

Akademický maliar Štefan Polák (1953) mal v galérii Michalský dvor originálnu vernisáž. Spolu s galeristami sa obliekli do dobových kostýmov a ”pokrstili” najnovší Štefanov obraz tak, ako to kedysi robili členovia maliarskeho cechu – nalakovali ho (vo francúzštine znamená ”vernissage” lakovanie). V renesančnej róbe prišla aj jeho dvéra Silvia, ktorá v Michalskom dvore vystavuje fotografie z Paríža.

Vernissage = lakovanie, Život 47/99

Divadlo ASTORKA – fotografie

Divadlo Astorka Korzo 90 možno najnovšie v Bratislave vidieť na dvoch miestach – okrem svojho stabilného sídla sa dočasne presťahovalo aj do galérie Michalský dvor, ktorej steny zdobí fotografická rekapitulácia predchádzajúcich desiatich divadelných rokov súboru. Výstavu fotografií viacerých autorov tu za účasti mnohých hostí oficiálne otvoril Milan Lasica.

Milan Lasica aj Maťo Landl na výstave v ”negližé”, Alica Jančoková, Nový čas, 2.6.2000

Adolf BORN - grafika

V bratislavskej Galérii Michalský dvor vystavuje Adolf Born. Všetci zainteresovaní vedia, čo s touto stručnou oznamovacou vetou. Jednoducho sa zdvihnú a idú.

Dobrosrdečná irónia, Denisa Doričová, Kultúrny život, 3.1.2001

IVA HÜTTNEROVÁ - Obrázky z lásky

Grafické dílny jsou podobny alchymistickým pracovnám pravděpodobně zvláštní, neopakovatelnou atmosférou. Je zajímavé, pro něž je grafika profesí - vnímáme tu atmosféru se stejnou intenzitou i po mnoha a mnoha letech, podobně jako náhodní návštěvníci.
I vztahy mezi tiskařem a grafikem, nebo mezi grafiky navzájem, jsou zvláštní a netypické. Je to směsice přátelství, úcty k práci toho druhého, zvědavost, co nového ten či onen kolega objevil a stálepřítomná obava, aby litografický kámen, či použitý lept, si nevymyslel něco nečekaného, nechtěného, aby nebyla ohrožena kresba, jejíž příprava trvala často týden i déle. Tiskařská dílna vychováva individuality a jednou z nich je i Iva Hüttnerová.
V jejím díle se prolínají zkušenosti z její herecké činnosti, láska k malebné atmosféře starých pražských zákoutí, obdiv ke starým lidovým obrázkům z období rakousko-uherské monarchie. Její nadýchnutá kresba litografickou křídou evokuje právě tuto neopakovatelnou atmosféru. Stejně jako mnoho jejích kolegů a kolegyň překročila hranici mezi oblastí hereckou a oblastí výtvarnou, takže je námi brána jako malířka a grafička s velmi vyhraněným názorem. A myslím, že v naší hektické a nevyrovnané současnosti je právě její trochu nostalgické ohlédnutí tak typické pro náš středoevropský region - tím, co přitahuje zájem diváků a sberatelů.

Adolf Born
In.: Iva Hüttnerová - Obrázky z lásky (vyd.HAK, Praha 2000)

MARIE GABÁNKOVÁ - 6 981 km od Toronta

"Zdá sa, že umenie portrétu sa už príliš nepestuje. Farebná fotografia, omnoho lacnejší prostriedok ako zachytiť ľudskú tvár, ju z veľkej časti nahradila. Lenže ani najcitlivejší fotograf vybavený nejlepším fotoaparátom nedokáže urobiť to, čo maliar. Preto máme tak radi Máriu Gabánkovú. V tvárach na jej obrazoch je cítiť teplotu tela, textúru kože a za tým charakter človeka. Nemožno nazvať inak, ako dokonalé remeslo. A dokonalé remeslo nemožno nazvať inak ako umenie."

Jozef Škvorecký

SÁNTA GYULA - “...IT'S FULL OF STARS..” 

Venuje sa maľbe, designu, scénografii, kostýmu, grafike, komiksu, hudbe... 

NIKOLAJ FEĎKOVIČ - Orbis pictus 

HEDVIGA HAMŽÍKOVÁ
STANO TREPAČ

JAN SAUDEK a SÁRA SAUDKOVÁ
"Božská komedie" 

Co byste byl bez svých fotografií?
No samozřejmě nic! Kdyby nebylo jich, které mi vlastně zaplňují život a dovolují pořizovat si několik málo bezcenných bytů nebo domů, tak bych neměl nic. Byl bych zapomenutý staropenzista. Dědek mimořádně vzteklý pro neuznání. Protože nic z toho, co jsem zkoušel, tedy zpívat, psát, tancovat, nic z toho mi nepomohlo se proslavit, jenom ta fotografie.

Co jste nestihnul?
Nestihnul jsem naprosto nic. Ale chtěl bych všem říci, že nejlepší je začít hned a nečekat „až odjede manželka“ nebo „až budu mít po rozvodu“, nebo „až se ožením“, „až dostanu to místo“, „až dostuduji“… Nejlepší je začít hned, protože později, ve stáří, z toho budete žít. Nemá vůbec cenu čekat. Později je pozdě.

Vaše přítelkyně slečna Sára už také fotografuje. Co říkáte jejím snímkům?
Slečna Sára je velice nadějná - protože já všechno měřím na peníze - už několikrát se její fotka na dobročinných aukcích velice vysoko vydražila. Její fotografie, ačkoliv je nenabízí, se prodávají za velmi slušnou cenu - kolem dvanácti až čtrnácti tisíc korun - což je pro začátečníka mimořádně dobré. Já úspěch měřím penězi. A obrázky slečny Sáry se mi zamlouvají, dokonce mi připadají lepší než moje.

...vybrali sme z rozhovoru pre "Svět na modro" uverejnený na stránke www.saudek.com

PETER GALVÁNEK
"Zelená, modrá je pekná a dobrá" 

Samostatné výstavy:
1977 - Gdyňa
1981 - Bratislava (Sieň SFVU)
1982 - Čadca (Kysucká galéria)
1983 - Brno (Galéria mladých)
1984 - Prievidza, Nitra (Galéria mladých)
1985 - Bratislava, B.Bystrica
1986 - Praha (Dom slovenskej kultúry)
1987 - Bratislava
1988 - Nové Zámky, Bratislava (Výst.sieň L.Novomeského)
1989 - 2000 - pravidelné výstavy v bratislavských galériach( Dielo centrum, Drink in Andy Gallery, ArteMiss, Donnere.

JOZEF "DANGLÁR" GERTLI
"Moji priatelia"

Nerobím, čo nechcem
Danglára už rok a pol netrápia žiadne pravidelné povinnosti v reklamných agentúrach a dostal sa do pozície, keď "už nerobí, čo nechce". Robí teda len to, čo chce a je na voľnej nohe.
"Je mi lepšie. Nemusím v pondelok chodiť na porady, nemusím všetko nespočetnekrát prerábať. Reklama je výborná - len keby tí klienti neboli."
V zdravom pohľade na svet udržuje Danglára svojrázna esencia humoru. "Humorček, áno ten je veľmi dôležitý. Kvalitný humor dokáže odľahčiť akýkoľvek problém. O niečo podobné sa snažím aj ja, no keď prídem po dlhšej absencii domov, občas s mojim humorom zostávam nepochopený a som ten, ktorý si neuvedomuje vážnosť situácie."

Igor CVACHO - "Na miskách váh" (maľba, grafika)

Celou tvorbou Igora Cvacha, bez rozdielu či sú to grafické listy alebo obrazy, sa ako neviditeľná spojnica prelína obsahová a formálna previazanosť s jeho hlavnou témou. Či v náznakoch alebo celkom priamo, stavia do stredu svojej pozornosti človeka s určitými pocitmi, túžbami či snami. A jeho dielo tak stojí na pomyselných miskách váh racionality a sentimentu.

Mgr.Darina Arce, júl 2002

Zdeněk HOŠEK- "Viditeľné vízie" (Výber z akvarelov)

ORMANDÍK MILAN & MAREK

Príbehy bez konca

Myslím,že to bol francúzsky maliar ruského pôvodu Chaim Soutine,ktorý povedal,že maliar si musí svoju pravdu na obrazoch prežiť. Potom sa jeho príbeh stáva blízky aj ľuďom, ktorí sa na obrazy pozerajú.
Aj Marek Ormandík je pútnikom po vlastnom príbehu. Po príbehu,ktorý je maľovaný svetlom, farbou, pamäťou biblických príbehov,ale i túžbou dotknúť sa večnosti. V jeho obrazoch a kresbách akoby sa niekedy zastavil čas.Netlačí na nich ťarcha súčasnosti. Ponúkajú istotu výtvarnej stálice, ktorá spoľahlivo komunikuje so svojím divákom.
Marek raz povedal, že ho zaujímajú témy, ktoré nemajú jasný koniec. Chce, aby obraz nemal jednoznačný výklad. Zaujíma ho viac napätie, náboj a situácia ako rozuzlenie. "Stále to platí. Som odporcom definitívnych riešení a jednoznačných výkladov," hovorí Marek. "Neverím na dobrých a zlých. A keď ma aj náhodou prepadne nejaká veľká, všeobjímajúca a dôstojná idea, vždy sa k nej primotá aj trochu irónie - aspoň pre chuť."
Marek Ormandík sa stavia pred plátno v impulzívnom nasadení. Maľuje v labyrinte ľudských prianí svoje túžby, ktoré koloruje so zničujúcim nasadením. Na jeden dych. Nepýta sa, kedy dosť. Sivú strednú cestu necháva pre tých, ktorí sa pýtajú, akú farbu má more.
Viete však,a kú farbu má ľudský údel? Marek odpovedá cez klasiku - ľudskú figúru. Nehľadá formátové ohraničenie na jej veľkosť. Raz je to intímny príbeh - akási filmová sekvencia, inokedy výpravná freska rozprávajúca neznesiteľne ľahkou rečou. Príbeh o človeku, ktorý nemá na výber. Je totiž odsúdený na slobodu.
Marek Ormandík si na svoju prítomnú výstavu pozval svojho otca - Milana Ormandíka. Jeho sochy dopĺňajú mozaiku spoločného príbehu. V priestore odpovedajú na synovu obrazovú expresivitu a poeticky rozprávajú o stave duše. Na vyjadrenie silných emócií nepotrebuje Milan Ormandík figúru v dynamickej kompozícii, ani v akènom geste. Jeho plastiky spontánne načierajú do hlbín ľudskej duše a vynášajú na svetlo pôvabný svet, v ktorom sa sen zrkadlí v realite. Sú tichými poslami dávnych vekov i ľudskej pamäte.
Suverénnou modeláciou vytvára Milan Ormandík priestor pre divákovu fantáziu. A práve ona si môže vychutnať aj prvok výtvarnej náhody, cez ktorú sochár vťahuje ľudí do svojho sveta. Vrství na seba plasty hliny s rôznymi štruktúrami, necháva ich sušiť, opadávať. Rafinovaná výtvarná hra, ktorá má svoje pravidlá. Nič nie je aranžované, všetko je prežité.
Salome, Dvojica, Kristus, Pieta. Témy, ktoré Mareka i Milana Ormandíka zbližujú, ale zároveň sú stvárňované vlastnou optikou. Sú to dve cesty jedného mýtu. Sú to príbehy bez konca.

Ľudo Petránsky,ml.

BORIS JIRKŮ a deti - DOLCE FAR NIENTE

Maliar, sochár, ilustrátor Boris Jirků sa narodil 10. apríla 1955 v Zlíne. V rokoch 1970 až 1974 absolvoval Strednú umeleckopriemyselnú školu v Uherskom Hradišti a v rokoch 1974 - 1980 Akadémiu výtvarných umení , v ateliéri prof.akad.mal. Arnošta Paderlíka. Do roku 1990 učiteľ LŠU a upratovač. Je členom spolku Mánes, docentom a predsedom Akademického senátu na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe, kde vedie ateliér figurálnej kresby. Venuje se volnej kresbe, maľbe, grafike, ilustrácii, drevennej a kovovej plastike, výtvarným realizáciám v architektúre. Zúčastnil sa niekoľko desiatok kolektívnych výstav doma i v zahraničí.

LIBOR LÍPA - Taneční kopec

JIŘÍ SOBOTKA - Taneční kopec

Významný sochár strednej generácie je už od počiatku svojej tvorby jednou z najvýznamnejších osobností českého umenia, v tvorbe ktorej sa neustále aktualizuje a preveruje odkaz pop artu. Sobotka prostredníctvom zväčšovania a interpretovania bežných predmetov provokuje k úvahám o zmysle vecí, ktoré nás obklopujú. V najnovšej tvorbe využíva k premieňaniu tvarovej podoby predmetov (topánky, nádoby a pod.) počítačové manipulácie s fotografiou, podľa ktorej potom vytvára trojrozmerné objekty.

ANDREJ AUGUSTÍN - Páranie peknúčka

Narodil sa 16.4. 1964 v Bratislave. V rokoch 1979 – 83 študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. V roku 1989 absolvoval štúdium na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Prahe ( oddelenie propagačnej grafiky a plagátu). Vo svojej umeleckej tvorbe sa prevažne venuje tapisérii, maľbe, pastelom, grafike, ilustrácii, ako aj maľbe na keramiku a sklo. Za svoju tvorbu získal Cenu Ministerstva telekomunikácií a pôšt za návrh známky v Tokiu v roku 1991 a Druhú Cenu na medzinárodnej výstave voľnej grafiky v Havířove v roku 1992. Po dlhšom umeleckom pobyte v Prahe (1994 – 2001), kde sa v rokoch 200/2001 spolu s manželkou stal majiteľom Galérie Enyky – benyky, sa vrátil opäť do Bratislavy, kde v súčasnosti žije a tvorí.

hore/up

JIŘÍ SLIVA - Grafika

hore/up

KATARÍNA VAVROVÁ - "Pocta Fride Kahlo"

Žiačka A.Brunovského sa svojou tvorbou hlási ku škole veľkého umelca. „Vôbec sa za to nehanbím, že ma stále veľmi inšpiruje. Po formálnej stránke je ťažké sa od neho odpútať, ale po obsahovej ani nie. Som žena, mám iné pocity.“ Z výtvarných metafor a symbolov komponuje zložité štruktúry posolstiev o stave vlastnej duše aj o svojom vnímaní života. Vavrovej grafiky pripomínajú zároveň fantastické sny, plné poetickej imaginatívnosti. Všetky jej správy o stave sveta vyzývajú k zamysleniu a provokujú zvedavosť.

„Katarína Vavrová opäť ponúka peknú hru – aby sme sa pokúsili vstúpiť do jej obrazov, aby sme sa s  nimi pozhovárali a vymenili si vzájomné tajomstvá“, povedal na vernisáži Dušan Dušek, autorkin priateľ a veľký obdivovateľ jej diela. Hravosť a tichý dialóg, to je otvorená brána do nadčasových priestorov Vavrovej sugestívnych grafík. Stačí vstúpiť.

J.Opoldusová, Pravda, 16.1.2004

hore/up

IGOR PIAČKA - "Telo a duša"

Igor Piačka sa narodil v r.1962 v Třebíči. V rokoch 1983 – 1989 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na oddelení grafiky a knižnej tvorby u prof. A.Brunovského. V rokoch 1987 _ 1988 študoval na Academie Royale des Beaux Arts v Bruseli. Od roku 1990 do roku 2003 pôsobil ako pedagóg na VŠVU v Bratislave. V roku 1999 bol pozvaný na Medzinárodný projekt v Art Studio Itsukaichi Tokyo, Japonsko. Venuje sa grafike, maľbe ilustrácii. Je členom voľného združenia grafikov G Bod.

hore/up

DAVID IŠTOK - maľba, pastel, krieda

hore/up

SILENCE AND LIGHT

Miloš Čápka, Dano Miština, Roman Pavlovič, Pavel Pecha, Miloš Prekop

hore/up

IVA HÜTTNEROVÁ - grafika, obrazy

hore/up

Juraj Čutek, Bohumír Gemrot a hostia

Akademického sochára Juraja Čuteka (1957) už od útleho detstva formovalo umelecké prostredie v ateliéri svojho otca Antona Čuteka (1928), popredného slovenského sochára.

80.roky, v ktorých Juraj študoval, boli obdobím neslávnej normalizácie a estetickej doktríny socialistického realizmu diktujúceho pravidlá umeleckého prejavu. Dvadsaťročný študent hľadal únik v Národopisnom múzeu v Prahe, kde študuje rôzne druhy živočíšnej ríše zvierat, ich anatómiu a interesantné vývojové charakteristiky už vyhynutých tvorov. Rád sa zatúlal do obdobia 19.atročia Rakúsko-uhorskej monarchie, ktoré mu ponúkla expozícia Technického múzea s množstvom dobových výdobytkov technického pokroku. Približujú mu svet vedecko-technických románov Julesa Verna, ktoré ho v detstve prenášali do ešte vtedy neobjavených vymožeností ľudskej civilizácie. Spomienky, ktoré mu utkveli v pamäti, z rokov pražských štúdií a potuliek, sa prejavujú v jeho tvorbe svojským „čutekovským“ štýlom.

Prelínaním sveta fantázie, snov, skutočných objavov a neskutočných životných príbehov vytvára bizarné až pitoreskné postavy zápasníkov, hudobníkov, klaunov, cyklistov prekypujúcich temperamentom a senzibilitou. Čutekov sochársky rukopis charakterizuje kompaktná matéria nielen v plastikách zvieracích motívov, ale i v stvárnených parolodiach, ponorkách, balónoch, vznášadiel, kde na umocnenie myšlienky a artefaktu využíva ready made dotvárajúcich cielenú verifikáciu modelov pôsobiacich dojmom funkčnosti a mobility.

Doterajšiu sochársku tvorbu Juraja Čuteka charakterizuje dôsledná kresba, súzvuk a symbióza rôznorodých materiálov. Profesionality opracovania, či polychrómia drevených plastík sú dôkazom nielen umeleckého, ale i remeselného majstrovstva autora, ktorý nás svojou tvorbou neustále presviedča o jeho neskrotnej fantázii... vlastne, aj o Ikarových krídlach... Vystavuje na Slovensku i v zahraničí. Žije a tvorí v Bratislave.

Marta Hučková, 2003

hore/up

TOMÁŠ HŘIVNÁČ - "grafika"

hore/up

KATARÍNA ALEXYOVÁ - FÍGEROVÁ - "Môj svet"

hore/up

MAREK VAŠUT a jeho hostia z USA GLENDA KAPSALIS & RASTO BREZNY

"Voyeuristique"

hore/up

DANIEL BIDELNICA - "Spomienky na Rio"

„Tvorba Daniela Bidelnicu je založená na prapodstate ľudskej existencie, na základných harmóniách, ktoré vznikali v dávnej histórii ľudstva. Vo svojej tvorbe sa vracia k týmto systémovým predstavám o svete ako základným elementom“ zem, vzduch, voda a oheň. Tieto predstavy nás vedú k bipolárnym prakvalitám, aktívnemu a pasívnemu princípu, či známemu východoázijskému bipolárnemu systému jing-jang. Bidelnica stavia do protikladu tieto prakvality vo výtvarne spodobených vizuálnych predstavách, ako napr. motív a pozadie, rovnováha a napätie, symetria a asymetria, či v absolútnych kategóriách: krása a ošklivosť. V jeho diele prevládajú pozitívne kvality, teda napr. aktívny princíp nad pasívnym, krása nad ošklivosťou, symetria nad asymetriou, rovnováha nad napätím, motív nad pozadím a teda aj idea (obsah) nad formou. (...)“.

Štefan Mero

In.: Daniel Bidelnica, katalóg, 1999

hore/up

MARTIN BORODÁČ - "Keď blázni sa radujú"

O Borodáčových obrazoch je vlastne márne rozprávať či vysvetľovať ich, dá sa pred nimi len meditovať, citlivo ich ohmatávať očami, vstrebávať ich. Nepotrebujú komentár, výtvarné dielo komentuje samo seba. To Borodáčovo je mladé, ale pritom vari zrelšie ani už nemôže byť. O diele maliara nikdy nehovoria roky, ale talent a iskra, ktorá dokáže v človeku zapáliť čosi vzrušujúce, mocné a neidentifikovateľné. Nazdávam sa, že sa to Martinovi darí. Veď ktosi už – a iste nie len tak do vetra – o jeho obrazoch, kresbách, sochách, reliéfoch a objektoch povedal, že okysličujú súčasnú výtvarnú scénu na Slovensku. Ale už ani slovo, každý má predsa svoje oči.

In: Ivan Melicherčík: „Dobrodruh znaku a farby“

hore/up

MARTIN KELLENBERGER - "Itinerárium"

        Martin Kellenberger akcentuje vo svojej tvorbe splývanie výrazových a významových fenoménov vizuálnych a naratívnych. Je to splývanie reči a obsahu, foriem, signálov i znakov, je to splývanie obrazového rozprávačstva a myšlienkovej symboliky. Aj jeho autorský profil je harmonickou syntézou pólov  grafického, ilustrátorského a maliarskeho v jednote a sile tvorivej osobnosti. Do nej vstúpil aj odkaz tvorby jeho otca, grafika a ilustrátora Ľubomíra Kellenbergera (1921-1971). Dôležité sú súvzťažnosti tvorby s generačným kontextom i s umením novej figurácie konca  20.storočia. Sú tu aj postmodernistické väzby znakov a symbolov, gesta a rytmu, spojenia a prelínania figúr človeka a zvieraťa, prostredia i architektúry, vecí a javov, pozemského i kozmického a ich významov i hodnôt. Je tu aj spojenie minulého so súčasným a súčasného s víziou budúceho. Umenie Martina Kellenbergera hovorí o večnom plynutí ľudskej kultúry. V tom je nahlbší a krásny zmysel tohto umenia.

hore/up

LEA FEKETE - "Odev, obraz, objekt"

       Lea Fekete (1961) - výtvarníčka, módna návrhárka, svoje autorské videnie verejne potvrdila koncom 80. rokov, keď spolu s výtvarníkmi Danielom Brunovským a Adou Krnáčovou založili úspešné tvorivé zoskupenie SET '88. Po roku 1990 pravidelne vystavuje svoje práce a zúčastňuje sa na módnych prehliadkach v širokom zahraničí s dôrazom na Českú republiku, kde je stálou členkou Módnej akadémie. Dvakrát sa stala dizajnérom medzinárodnej súťaže Elite Model Look v Prahe i Bratislave, obliekala slovenské miss, vyhrala prestížnu súťaž módnych dizajnérov STYL Brno 1997. Vytvorila kostýmy pre filmy Evy Borušovičovej Modré z neba a Vadí nevadí. Stala sa autorkou série štylizovaných kostýmov pre populárne predstavenie z obdobia 50. rokov divadla Nová scéna - 8 žien. V týchto dňoch do konca októbra vystavuje svoje práce pod názvom Odev, obraz, objekt v bratislavskej galérii Michalský dvor. Jej sestry, dvojča Daniela a o niekoľko rokov staršia Marta pracujú v ekonomickej sfére. S manželom Ivanom Fekete vychováva syna Mareka a dcéru Terezu.

hore/up

OLDŘICH KULHÁNEK - "grafika, kesba"

hore/up

JAN SAUDEK - "fotografie"

Jan Saudek: Krása je v oku toho, kto ju vidí

Český fotograf Jan Saudek oslavuje svoju sedemdesiatku výstavou v galérii Michalský dvor. Galéria tiež oslavuje, otvorili ju pred desiatimi rokmi 8. decembra 1995 práve Saudkovou výstavou.

"Za horizontom je už len noc a za ňou nový deň - tam niekde čakajú ženy, zlato a sláva. Tam ja nikdy nedôjdem, ale smiem sa tam dívať, a to stačí. Vždy sa tam budem dívať, do tej tmy: stále budem vyzerať svetlo - a až raz zazriem ten odblesk, prídem vám povedať," napísal pred tromi rokmi kontroverzný muž Jan Saudek, ktorý 33 rokov pracoval v továrni, žil v pivnici, kde odpadávala vlhká omietka, a vlastnil Flexaret 6 x 6.

Saudek sám seba označuje za rozporuplného, a to rozhodne platí aj o porovnaní vyššie uvedeného textu s výrokmi, ktoré nezadržateľne deklaruje pri osobnom stretnutí. "Som taký šťastný, že som v Bratislave! Napriek tomu, že som sa včera veľmi opil. Kto si užíva, ten vyzerá," konštatuje s nadšením. Zrejme naráža na svoj vynikajúci vzhľad sedemdesiatnika, hýriaceho energiou. A hneď aj urobí zopár kľukov. "Do posilňovne chodím lajdácky, ale keď som mal dvadsať, urobil som 80 kľukov a teraz urobím sto. Takže sa to zlepšuje."

O svojich fotografiách veľa nenahovorí. Našťastie toho na jednej strane hovoria veľa samy o sebe a na druhej hovoria o tom istom, o čom aj ich autor. Napríklad, že ženu odporúča hodinu ráno a hodinu večer, ale nesmie sa to preháňať. Že Slovenky sú neporovnateľne krajšie ako Češky, len geograficky sú trochu od ruky. Že kvety sú síce krásne, ale to najkrajšie na svete je aj tak žena. "Mám dve záhrady, kvety sú tam tiež, ale keď sa v nich prechádza žena, potom ma už slnečnice až tak nezaujímajú."

Saudek nedokáže posedieť. Po chvíľke vyskočí a počas chôdze vysvetľuje svoju životosprávu. "Najradšej mám údeniny, majonézu, horúci bôčik zjem na posedenie. Pretože som počas vojny hladoval, mám vzťah k hojnosti. Mám vždy plnú chladničku, moje autá majú vždy plnú nádrž. A mám rád silné ženy s veľkými bokmi. Môj recept na dlhovekosť je piť lieh a jesť loj. Dobrý kohút nestlstne."

Hojnosť si dnes naozaj môže dovoliť, hoci za svoje fotografie dostal prvých tisíc dolárov až v roku 1980. Doma bol ešte stále robotníkom, nikto ho nepoznal. Za 25 rokov však jeho dielo dobylo svet. No najväčšou poctou je preňho stále fakt, že si ho v roku 1993 vybrala filmová spoločnosť Febio do projektu GEN - 100 Čechov dneška.

Saudek fotografiami šokoval nielen pre spôsob, akým narába s nahým ženským telom, ale aj tým, že mu slúži ako prostriedok na zobrazovanie podľa jeho slov "tragikomického ľudstva". A čo už môže byť tragikomickejšie ako to, že mu prezident ani k sedemdesiatke nedal vyznamenanie, že na svoju zatiaľ poslednú veľkú výstavu v Prahe spred siedmich rokov nedošiel, lebo na schodoch stretol "takú v blúzke", a že ľudia sú naučení klamať, ale jemu, ktorý vždy hovorí pravdu, neveria ani slovo.

Čo si Saudek najviac cení? "Zdravia ma Cigáni, policajti, smetiari a bezdomovci. Mám ich rád. Vždy som chcel byť intelektuálom, ale uvedomujem si, že bez smetiarov by intelektuáli zahynuli v odpadkoch. Smetiari sú pracujúci, vážim si ich, lebo to ja nie som. Som fotograf pre ženy."

hore/up

VLADIMÍR BALKO - "obrazy"

hore/up

IVAN ČANIGA - "Paralelný svet"

Vizualizovaný svet zážitkov a pocitov Ivana Čanigu

         Súčasná výstava prezentuje fotografie z oblasti voľnej tvorby z rokov 2005-2006. Autor sa v nej zameriava na obrazovú vizualizáciu zážitkov a pocitov, tlmočenú prostredníctvom koncepčne vhodne volených postupov a výrazových prostriedkov fotografickej výtvarnej tvorby. Obraz nevzniká digitálnou počítačovou manipuláciou. Ide o rýdzo fotografický postup snímania sklenených objektov, ktoré si autor aj sám vytvára na dosiahnutie, respektíve hľadanie, vlastných predstáv výsledného obrazu. Pri fotografovaní uplatňuje rôzne zafarbené svetelné efekty a techniku makrofotografie. V niektorých prípadoch i viacnásobnú, vopred premyslenú expozíciu so zmenou veľkosti záberu alebo druhu a farby osvetlenia. Materiál (sklo) ako prostriedok nie je prvoplánový. Nejde o postup, ale o výsledok. Výtvarný a emociálny účinok, ktorým interpretuje svoje subjektívne pocity z hlboko prežívaných zážitkov. Často ich konkretizuje (objektivizuje) názvom obrazov.
         Vystavený súbor má niekoľko rovín. Odlišujú sa koncepčne, obsahovo, kompozične i výrazovo (plocha, štruktúra, farba, tvar, priestor, reálne prvky, asociácia).Všetky obrazy smerujú k plošnému zobrazeniu pocitu cez náznaky prítomnej reality až po imaginárny, fantazijný priestor. Obrazy vytvárajúce rôzne asociácie a príbehy. Uplatňuje kompozíciu do štvorca, ale aj výškový a šírkový formát. Prezentuje solitéry, obrazové triptychy a tiež viacobrazové súbory so spoločnými znakmi. Vytvára imagináciu reálneho sveta. Uvádza nás do sveta fantázie, kreativity a ilúzií. Do sveta abstrakcie pocitov a citov.
          Súčasná výstava je protipólom tvorby Ivana Čanigu v oblasti užitej, propagačnej, komerčnej a reklamnej fotografie s uplatnením grafického a fotografického dizajnu (poster, kalendár, booky, merkantil, atď.). O tom však až nabudúce.

Mgr.Fero Tomík

hore/up

GALÉRIA MICHALSKÝ DVOR A MINISTERSTVO OBRANY

Insitné umenie z Kovačic - "Maľba"

Galéria Pavla Čapu

           Táto galéria insitného umenia bola založená v roku 1993 jej majitelom, rodákom z Vojvodiny, Pavlom Čapom. Pavel Čapo žije a pohybuje sa v prostredí insitného maliarstva slovenských dedín Padiny a Kovačice, odkiaľ pochádzajú najznámejší svetoví insitní umelci, ktorými sú Martin Jonáš, Zezana Chalupová, Pavel Ĺavroš, Martin Marko, Pavel Cicka, Pavel Hajko, Ján Husárik a iní. Pod záštitou Galerie Pavla Čapu bolo zorganizovaných množstvo výstav po celom svete.

hore/up

LADISLAV BERGER - "Diagnóza"

Od roku 1971 je to ôsma individuálna výstava žilinského maliara Laca Bergera v Bratislave. Tentoraz je to výber obrazov z rokov 1996-2006. Sú to figurálne kompozície. Časť z nich zobrazuje človeka vo farebnej krajine a s krajinou. Rýdze farby viaže impresívne cítenie, romantické snenie a fauvistický akord obrazovej hudby. Sú tu však aj iné, dramatické obrazy. Obrazy človeka v ohrození mocou a silou peňazí. Pechoriak, Pažravec, Šrotovník. Kto dá viac? Pýtajú sa nás všetkých tieto znepokojujúce diela. Sú to brazy bolestnej trpkej expresívnej maľby. Sú z rodu goyovských pinturas negras. Je v nich sociálny kriticizmus expresionizmu. Existenciálna úzkosť, strach, obava. Dezilúzia a depresia časti pôvodnej a revitalizovanej novej figurácie konca 20.storočia. A z dneška a súčasnosti? Ich smutnou inšpiráciou je archetypový, pretrvávajúci hriech mamonu, lakomstva, egoizmu, zloby a zla. Biblické hriechy sú hriechmi aj doby moderny a postmoderny. Sú to tiene a černe v duši a v charaktere človeka. Preto ho laco Berger maľuje v šedočiernych tónoch. Veľkého a obludného. Nenásytného, opojeného sebou samým, ale vo svojej podstate tragikomického a groteskného. Estetika ošklivosti a ľudské zlo však vôbec nie je smiešne. Preto tieto obrazy varujú...

Bohumír Bachratý, In.: Ladislav Berger: DIAGNÓZA – katalóg k výstave

hore/up

MÁRIA ŽILÍKOVÁ HERODEKOVÁ - "Zrkadlá z divadla"

Zrkadlá z divadla je názov výstavy, na ktorej nás jej autorka Mária Žilíková (priateľmi zvaná Maryška) pozýva pozrieť sa na seba v zrkadle. Ale pozor, aby sme nezabudli na hlavné postavy dnešného predstavenia v zrkadlách a okolo nich: čerti a anjeli. U Maryšky sú tieto postavy už archetypálnym leitmotívom, ktorými sa prihovára divákom viacerých svojich výstav. Anjel a čert vyjadruje ambivalenciu ľudskej povahy, podstaty ľudského, v ktorom je zároveň dobré aj zlé zameniteľné a niekedy nerozhodnuteľné: anjel s rožkami a milí čerti.

V nich, ale aj v ostatných veciach a vecičkách sveta, ktoré autorka vyhľadáva, ale aj náhodne nachádza a v ktorých vzhliadne nový účel pre ich zasadenie do výtvarných objektov, v nich odráža svoje predstavy a túžby, cez ne sa spovedá, ako v zrkadle, životu. Prvotná odľahčenosť, ktorou nás jej objekty oslovujú, je len jednou ich líniou. Druhou, nemenej podstatnou, sú významové prepojenia, ktoré s veľkým citom zasadzuje do svojich umeleckých výpovedí.

Eva Kapsová, In.: Zrkadlá s divadla, katalóg k výstave

hore/up

ĽUBO GUMAN - "Dva svety"

Neviem, ako je to s nebom, ale peklo je určite v každom z nás. Premenené na obavy, úzkosť, nutkanie, pokušenie... Celý život sa mu usilujeme brániť. Máme len to, čo máme – duše, uväznené v slabých telách, nostalgické srdcia bijúce v telesných vášňach, skúsenosť s jednotvárnosťou dní, samotou, prázdnom a túžbou po ideáloch. A možno ešte zmierlivú nádej, že sa presahujeme tvorbou a šťastím svojich detí.
Na tých vždy záleží!
Takí sme od počiatku – klesáme až na dno neznáma, kde nachádzame nové neznámo, blúdime v axiómach, nepríjemní a pochybujúci, bytostne presvedčení o nevyhnutnostiach zbytočných vecí. Tie robia svet znesiteľným.
Toľko je toho, čo sa nedá odfotiť, toľko je toho, čo sa nedá nakresliť, len zavetriť, toľko toho sa nedá kúpiť, toľko toho neznehodnotí ani logika, teória a dôvody. Neustále rozmotávame to pomyselné klbko čiar, z ktorých sa skladá človek. Ťaháme s osudom za kratší koniec. Ten má vždy viac času i možností ako tí, ktorí ho žijú.
Je veľa absurdít v našom vnútri. Cestuje v nás plný autobus predkov. Každý má iný názor a iný pohľad na vec. Každý chce začať z inej strany, radí ináč, lepšie, dôkladnejšie. Jedno je však jasné – osobnosť sa neutvára v bezhlavom cvale vpred, ale dlhom a pomalom cúvaní v sebe. Podstatné veci tohto sveta nepostihneme definíciou. Viac môžu približné ťahy grafika, maliara, ktorý pohybmi ruky omotá osud, zachytí kolísavé emócie, ktoré rozhodujú o našom šťastí a následne i osude. Obraz maliara neilustruje, ale preniká dušu. Popletenú ako klbko nití.
Je toľko absurdít v našom svete.
Každý deň si uväzujem Kravatu, každý deň myslím na to isté.

Vlado Puchala

hore/up

FERO LIPTÁK - "Nech bože dá ..." (Triptych)

hore/up

Spoločná výstava slovenských a českých výtvarníkov - "Každý deň nová Mona"

Tajomný úsmev Mony Lisy je záhadou už rovných päťsto rokov. Slávnym obrazom Leonarda da Vinci sa inšpirovalo 62 českých, moravských a slovenských výtvarníkov, ktorí vystavujú svoje diela v Galérii Michalský dvor.
Výstavu s názvom Každý deň nová Mona minulý rok videli záujemcovia v Prahe a Brne. Teraz si ju môžu pozrieť aj Bratislavčania a turisti. „Všetkých 77 diel sa do našej galérie nezmestilo, a tak ich budeme v priebehu výstavy vymieňať,“ povedal majiteľ Galérie Michalský dvor Jozef Krasula. Podľa neho päťsté výročie obrazu je vhodný čas na vytvorenie akéhosi pokusu o nový pohľad na starú Mona Lisu. Tajomnú krásk u môžu návštevníci galérie vidieť aj v netradičnej sklenej či drôtenej podobe.

Nový Čas 17.1,.2007

hore/up

JANO VALTER - "Valternatívy"

Narodil sa v roku 1959 v Bratislave. V roku 1984 ukončil štúdium na elektrotechnickej fakulte Technickej Univerzity v Bratislave. V roku 1983 sa oženil a teraz žije v bratislavskej Petržalke spolu so ženou  Ankou, a deťmi Matúšom, Zuzanou, Lukášom, Markom a dvoma čiernymi mačkami. Do roku 1990 pracoval v rôznych výskumných ústavoch, od roku 1990 sa výlučne venuje tvorbe v oblasti grafiky, karikatúry, animovaného filmu, knižnej ilustrácii a písaniu textov, scenárov pre reklamné telvízne a rozhlasové spoty. Venuje sa aj hudbe, ale iba pre vlastné potešenie. Pracoval ako kreatívny riaditeľ v reklamnej agentúre. V súčasnosti pôsobí na Univerzite Komenského v Bratislave, na katedre Marketingovej komunikácie Filozofickej fakulty..

Doteraz ilustroval vyše desať kníh, ďalšej desiatke kníh navrhoval obal, nakreslil vyše päťtisíc karikatúr a grafík, vytvoril desiatky objektov , na domácich a zahraničných súťažiach dostal vyše dvadsaťpäť cien za karikatúry, animované filmy a literárne dielka. V roku 1993 si vydal vlastným nákladom svoju prvú knižočku kresieb a textov “Ech keby som tak mal tri ruky”, v roku 1999 mu vydalo vydavateľstvo illusion hneď dve knihy. Knihu kresleného humoru s názvom “Arnold sa nenarodil, Arnold vznikol” a poviedkovú knihu “Škoda toho, čo s tým”. Neskôr vyšiel druhý diel kresleného humoru “Arnold sa nestratil, Arnold sa vrátil”. V roku 2003 si vydal prvý diel autorského občasníka “Valternatívy 1” Do dnešného dňa vyšiel aj druhý a tretí diel autorského občasníka “Valternatívy”.

hore/up

ZALÁN SCHUSTER - "Tieňovaný svet"

Zvláštny svet tieňov Zalána Schustera je jednou z noviniek vo svete modernej umeleckej fotografie. Svojimi fotografiami vytvára štýl foto-opart, čo je zmes fotografovania a umeleckého štýlu Optical Art. Tieto fotografické zobrazovania sú jedinečné a nové, a predsa by mohli vzniknúť hoci aj v dvadsiatych rokoch minulého storočia a odvtedy hocikedy až dodnes. Geometria tieňov vyzdvihuje plastickosť plôch, na ktoré sú tiene premietnuté. Tiene sú premietnuté tak dokonale, ako keby boli namaľované na zobrazené plochy. Na týchto fotografiách sa nám otvára nový svet. Na portrétoch a ženských aktoch nevystavuje nahé telo, ale ho oblieka do tieňov, urobí ho tajomným, cudným, niekedy mení aj jeho charakter. Autor sa hrá na fotografiách s tvarmi, abstraktnými geometrickými obrazcami, farbami. Jeho obrazy nie sú kreslené, alebo počítačovo ilustrované. Tvary, ktoré vidíme na fotografiách sú skutočné. Tieto obrazy sa výborne uplatnia v modernom interiéri, ktorý tvorí voľný priestor pre fantáziu. Fotografie Zalána Schustera si všimol Jan Saudek a doporučil ich Jozefovi Krasulovi, galeristovi galérie Michalský dvor. Zalán Schuster vystavuje svoje fotografie s názvom "Tieňovaný svet" v galérií Michalský dvor, táto súkromná galéria patrí medzi najlepšie v Bratislave. Výstavu otvorí Mgr. Judita Csáderová, pedagóg Školy úžitkového výtvarníctva v Bratislave. Okrem iného je aj predsedníčkou združenia fotografov pri Slovenskej výtvarnej únií a prezidentkou nadácie FOTOFO.
Vernisáž je 6.3.2007 o 18 hod. v galérií Michalský dvor.
Pevne verím, že nás všetkých čaká zaručený umelecký zážitok na najvyššej úrovni a je len na nás, ako vzdáme hold jeho umeleckej výpovedi.

Ďuro Shelley
fotograf a umelecký kritik

"V našom vizuálnom svete je jednou z najkrajších vlastností, že máme tieň"
Zalán Schuster

hore/up

MAJA DUSÍKOVÁ

Narodila sa 30.8.1946 v Piešťanoch. Študovala na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. Po jej ukončení pokračovala na Vysokej škole výtvarných umení u prof. Vincenta Hložníka a u prof. Albína Brunovského na oddelení voľnej grafiky a knižnej ilustrácie. V roku 1982 s manželom a tromi deťmi vycestovala do Talianska, kde im bol udelený politický azyl. Od roku 1982 žije a pracuje vo Florencii v Taliansku.
V grafickej tvorbe sa venuje prevažne technike leptu a suchej ihly. Zúčastnila sa na mnohých výstavách v Československu, Taliansku, Dánsku, Nemecku, Poľsku, Portugalsku, Rakúsku, na Kanárskych ostrovoch a inde.
Do roku 1982 ilustrovala približne desať titulov pre vydavateľstva Mladé letá, Tatran, Slovenský spisovateľ a Smena. Prispievala do časopisov pre deti a mládež Slniečko, Kamarát a Zornička. Po príchode do Talianska začala ilustrovať knižky pre talianske vydavateľstvá, francúzske vydavateľstvo Edifa Jeunesse a pre švajčiarske vydavateľstvo Bohem Press.
Od roku 1994 pracuje exkluzívne pre jedno z najväčších vydavateľstiev v Európe, švajčiarske Nord-Sud Verlag Zurich s pobočkami takmer na celom svete.
Doteraz ilustrovala približne 70 kníh, ktoré boli preložené do mnohých jazykov.

hore/up

MARKO VRZGULA - "Krajina radosti"

  Nové impulzy priniesli do tvorby Marka Vrzgulu sympóziá a tvorivé pobyty v Malej Frankovej v rokoch 2004-2005. Obrazy „Mosty“ napohľad predlžujú kontinuitu s cyklom „Prieniky“, no zároveň zdôrazňujú ozvláštnenú obrazovú osnovu. Tá je postavená na horizontálnom, no trochu nachýlenom radení frotovaných dosiek, cez ktoré blčia pramienky rukopisných stôp. Sú nanášané farebnými pastami a prudko stúpajú vertikálne zdola nahor. Prekríženie osnovnej grafiky utvára základné napätie obrazu, exaltovanosť celkového výrazu podporuje rozpaľujúca sa farebnosť.
        Nové vnemy z bezprostredných zážitkov z krajiny vnášajú do tvorby okamihy zastavenia, reflexií i rekapitulácií. Akoby nové tvaroslovie krajiny pripomenulo niekdajšiu figuráciu. Pravda, teraz už nahmatávanú zrýchleným rukopisom, ktorý lomcuje maliarom ako pudová životná energia pod spôsobmi rytmu, miesenia a hnetenia farebnej masy. Stúpanie po vertikálach mení smer, obklučuje a vykrajuje iné tvary a zrazu je návratom do našej hlbokej prehistórie. Pripomenie stopy ľudskej ruky v mokrej hline v pravekej jaskyni Lascaux. Aj  Vrzgulove najnovšie obrazy sú vyhnetené prstami v pastách farby sú vedené, rozbiehané i zdrživané, sú krútené dynamikou ľudskej energie, ktorá je v nás navyše a túži po presahu. Je hlboko v našich génoch a reprezentuje vitalitu a úžasnú radosť z bytia.
            Doterajšie maľovanie Marka Vrzgulu nás presviedča o neúhybnom tvorivom princípe jeho maliarskych postupov, o dynamických stretoch vášne a rozvahy, o zmysle pre jemnú diferenciáciu hodnôt maľby, o kultúre výtvarnej práce.

Úryvok textu Prof. Ľudovíta Hološku z pripravovaného katalógu k výstave

hore/up

JITKA BEZÚROVÁ - MOŠKOVÁ - "Moje záhrady" (obrazy)

                                                                            Phdr. Dagmar Srnenská

Aktuálna výstava v Galérii Michalský dvor predstavuje výber z maliarskej tvorby z posledných dvoch rokov. Názov výstavy “Moje záhrady “, je metaforou záhrady ako vnútorného priestoru, priestoru pre meditáciu, stíšenie, hľadanie. Táto cesta k tichu, však nie je idylická, má svelté aj tmavé zákutia, niekedy zarastá burinou, je o tom, čo žijeme. Túto záhradu si všetci “sadíme” vo svojej duši, a niektorí z nás aj v skutočnosti.

IVO BINDER - "Fotografia"

hore/up

PETER STANKOVIČ - "Pásikavé Blues"

hore/up

MILOŠ KARÁSEK - "MissE & HRN-TSE" (plastiky)

hore/up

DRAHOMÍR TRSŤAN - "grafika"

   Je paradoxným, že aj napriek pluralitnej postmodernej obsahovosti popierajúcej doménu čistého individualizmu, ostáva Trsťanova tvorba v tomto individualizme zakotvená. Príjíma okolité vplyvy z výtvarného diania, ale absorbuje ich cez médium počítača do osobitých výsledných grafických diel.
      Počítačová grafika, maľba, koláž  zahájila v umeleckom prejave D.Trsťana novú etapu v tvorbe originálneho počítačom vytvoreného umeleckého artefaktu, v ktorom sa počítač stáva iba prostriedkom (štetcom, ceruzkou a pod.) na vytvorenie finálnej počítačovej grafiky, maľby alebo kombinovanej techniky. Každá výsledná digitálne vytlačená grafika sa môže bez zaváhania označiť za hotové autorské umelecké dielo, t.j. za originálny výtlačok.
      Čo prinesie budúcnosť ? To nevie ani autor sám:tvorivá cesta jeho experimentov nekončí, ale kontinuálne pokračuje, rozvíja sa a obohacuje sa o nové umelecké postrehy a tecnické možnosti...“prichádzam z ďaleka a ďaleko idem“...(cit. z katalógu D.Trsťana).
      Ostáva aj na nás akým smerom sa bude uberať komunikácia človeka s počítačom...  azda aj preto ostáva v Trsťanových grafikách čistý nepopísaný priestor...

                                                                                Mgr. Mária Kovalčíková

hore/up

ROMAN BALOGH - "5844"

Výtvarník Roman BALOGH, narodil sa v znamení vodnára v roku 1964 v Bratislave. Tu vyštudoval známu Strednú umeleckú školu, ktorú ukončil v roku 1983. Už počas štúdia roku 1982 sa zúčastňuje výstavy environmentálneho plagátu v keňskom Nairobi, výstavy poriadanej UNESCOm. Jej tradícia a dobrý základ, ktorý tradične dáva pedagogický zbor svojim žiakom, ho pripravili na ďalšie štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, ktorú absolvoval pod vedením docenta Otta Luptáka na katedre grafiky v roku 1989. Počas svojho štúdia svojím návrhom na mierový plagát pre OSN sa zúčastnil výstavy s rovnomenným názvom v budove OSN v New Yorku. Na tomto základe mu bola udelená o rok neskôr čestná medaila tejto celosvetovej organizácie za prínos k podpore jej činnosti a propagáciu jej vznešených cieľov. Po skončení štúdia pôsobil rok v Prahe, čo mu prinieslo emocionálny, ale i odborný prínos do jeho ďalšieho pôsobenia, pretože toto zlomové obdobie, nabitá atmosféra vtedajšej doby ohlasovala zánik jedného a príchod nového spoločenského obdobia s mnohými nadšeniami, ale i sklamaniami, ktoré prinášajú podobnú zlomové etapy ľudských dejín. Potom už pôsobí v Bratislave, kde sa venuje užitej grafike a grafickému designu. Svoju prvú samostatnú výstavu mal v roku 1993 v Galérii Grémium v Bratislave.
            V roku 1996 sa zúčastňuje výstavy slovenského umenia na Montparnasse v Paríži. Od grafických techník prechádza k voľnej tvorbe, ktorú predstavujú techniky olejomaľby, štruktúry akrylových kompozícií a kombinovaných techník. Nezaprie v sebe odbornú grafickú prípravu a začína sa zaujímať o najstaršie archetypy znakovej reči od piktogramov až po zaužívané symboly, ktoré prijalo takmer celé kultúrne ľudstvo. Nadchlo ho čaro a meditatívnosť starej brahmánskej symboliky, ako aj ich sila a rozprávačská epika, ktorú predstavujú tajomnosťou opradené védy a eposy a múdrosť upanišád. Zo zdanlivo menej známeho eposu Vimanikašastra do jeho tvorby prichádzajú lietajúce vimany, ktoré sem vstupujú na prelome roka 1997.

Milan Augustín

hore/up

MÁRIA AUEROVÁ GRIEŠOVÁ - "Roztancovaný svet"

hore/up

IVA HÜTTNEROVÁ - "Obrázky"

Pár slov o Ivě...

Někde jsem četl, že hrát divadlo je jako dělat sochy ze sněhu. To neúprosné tání sněhuláku vede snad některé herce k časuvzdornému malování. Ale herečce Ivě, myslím si, vložilo do ruky štětec nejenom nutkání tvořit něco vytrvalého, nýbrž daleko víc potřeba uchýlit se před nepohodou života do tichého místa bez adresy, kam za ní nikdo nemůže a kde si to uklidí a zařídí podle svého.

Aniž to cítím jako vadu, Ivino umění je pro mě únikové. Tak jako je mi v literatuře úniková Babička od Boženy Němcové. Kam to Iva odchází, když maluje? Mezi věci hezké, oblé a klidné. A do času minulého, který se jí zdá přirozenější a pochopitelnější než náš. Když tam malým oknem jejího obrázků nahlédnu, nacházím tam stesk i humor a pohladí mě to po srsti jako psa. Chválím den, kdy tu holku napadlo rozdělat barvy.

Zdeněk Svěrák, in: Iva Hüttnerová, Obrázky, katalog 2007

hore/up

YOSHIKO TSUBOUCHI - "Nostalgické putovanie"
 

hore/up

MELITA GWERKOVÁ a MARIÁN VIDA - "Cestovanie v čase"

hore/up

JAN SAUDEK - "Portréty významných osobností českej a slovenskej kultúry" a iné fotografie

Byl jednou jeden muž a ten pracoval v továrně od šesti od rána do tří odpoledne. Bydlel ve sklepě, kde se omítka pomalu drolila z plesnivých zdí, a jediné, co mohl z malého sklepního okna zahlédnout, byl stísněný a bezútěšný prostor. Ten muž se jmenoval Jan Saudek a neměl toho o moc víc než kolo, kterým jezdil do továrny, a starý fotoaparát Flexaret 6 x 6. Jeho jediné skutečné bohatství tkvělo v nezměrné energii a v neutuchajících ambicích

(Christiane Frickeová, JAN SAUDEK)
 

hore/up

MÁRIO FLAGNATTI - "Krajina v nás" - obrazy

Otvorenie výstavy. Zľava: Ľudo Petránsky, Jozef Krasula, Juraj Ulický a Mário Flaugnatti.

hore/up

ROMAN BALOGH - "Futuristické improvizácie"

hore/up

IGOR PIAČKA - "Hore a dolu" - obrazy

hore/up

KATARÍNA VAVROVÁ A IGOR KITZBERGER - "A všechno ještě zbívá"

hore/up

STREDNÉ ZADUNAJSKO - "Pôsobivá krajina s prekvapivou ponukou."

hore/up

ZORA KOMPÁNKOVÁ "Farebné zorenie"

Tvorba Zory Kompánkovej vzniká pozvoľna v intimite ateliéru a textilnej dielne, 

aby potom nečakane prekvapila pri sumárnejšom pohľade na vyvážený a zrelý autorský program, ktorý smeruje od predmetnosti k abstrakcii, pričom obe tieto polohy spája geometrická znakovosť, zmysel pre farebnosť i pre dynamický rytmus tvarov a línií.
Je celkom prirodzené, že tieto základné súradnice záujmov i výtvarnej orientácie Zory Kompánkovej do istej miery ovplyvnilo intelektuálne rodinné zázemie a od detstva pestovaný vzťah k európskej moderne, najmä jej nefiguratívnym polohám. Je tu však i prirodzená inklinácia k niektorým prejavom detskej tvorby a pretrvávajúce reminescencie na pôvodné aktivity v oblasti animovaného filmu a reklamnej grafiky.
Maliarska tvorba Zory Kompánkovej má významové i výrazové východiská v reálnom svete, rovnako často však smeruje i do sveta abstrakcie. Jej komorné obrazové kreácie, realizované zväčša olejom a akrylom, sú prejavom osobitého koloristického cítenia a zaujmú polaritou reality a imaginácie, expresie i poetiky.
Vo figuratívnej polohe sa autorka sústreďuje predovšetkým na ľudskú postavu, na siluetu zvieraťa, fragment krajiny, či na pôsobivú skladbu prvkov predmetného sveta vo výstižnej parafráze klasického zátišia, či detských vystrihovačiek. Štylizuje videný svet do jednoduchých tvarov, ktoré majú často platnosť univerzálneho znaku a ktoré vzájomným prelínaním a vrstvením evokujú techniku koláže a filmového strihu. Používa prvok opakovania, posunu a variácie, čo napriek strohosti línií a kontrastu čistých farieb navodzuje v jej dielach atmosféru fantázie, poetiky, ale i humoru a jemnej irónie a s ňou spätej spontánnej hravosti.
Táto sa vzdialene ozýva i v dielach abstraktných, ktoré sú budované na čistej konštrukcii geometrických tvarov, na ich vyváženosti a rytme. Tu je tiež určujúcou farebná zložka diela. Modré a zelené tóny v ich základných hodnotách, žiarivé odtiene červenej a žltej a k tomu všadeprítomná čierna sa prelínajú vo vyváženom súzvuku a sú jednoznačným holdom farbe ako jedinečnému výtvarnému médiu. Médiu, ktoré je schopné symbolickou rečou tónov, harmónií a kontrastov, štruktúr a svetelných lomov vyjadriť myšlienku, pocit, náladu.
V najnovších prácach Zory Kompánkovej sledujeme isté uvoľnenie. Prísna línia tvarov sa vytráca a do popredia vstupuje rozihraný rukopis, ktorý vnáša do obrazov pocit priestoru a pohybu. Škála farieb je omnoho bohatšia, dominujú jemnejšie tóny a lyrický akcent, často nás však prekvapí i kontrast monochrómneho pozadia a čiernej obrysovej línie, ktorá prináša dramatické napätie. Diela sa stávajú adresnejšími a najmä vo figurálnych kompozíciách a portrétoch sa do popredia dostáva prvok intimity, ktorý v skorších dielach absentoval. 
Maliarska tvorba Zory Kompánkovej nachádza svoj protiklad v maľovaných objektoch, ale najmä v početných tapisériách, ktorým sa autorka už niekoľko rokov programovo venuje. Ovláda prednosti tejto textilnej techniky a interpretuje v komorných, ale i rozmernejších formátoch širokú škálu farieb, línií a tvarov, smerujúc od figuratívnych cez znakovo-archetypálne až k voľným abstraktným kreáciám. Využíva zamatovú mäkkosť textilného vlákna i jeho schopnosť pohlcovať svetlo a tieto vlastnosti umocňuje kresbovou i farebnou skladbou. Vznikajú tak svojbytné kompozície, ktoré upútajú diváka čistými líniami, vyváženosťou vertikál, horizontál i diagonál a kultivovaným využitím farby.
Obrazy, tapisérie i objekty Zory Kompánkovej sa prihovárajú súčasnému človeku výtvarnou rečou, ktorá je čistá a zrozumiteľná a je adekvátna potrebám a charakteru súčasnej doby.

Mária Horváthová

hore/up

MILAN ORMANDÍK "Obzretie"

Obzretie Milana Ormandíka

Kedysi som o sochárskej tvorbe Milana Ormandíka napísal ako o príbehoch bez konca. Keďže táto charakteristika stále platí, príbehy pokračujú... Áno, ešte vždy je to obzretie za minulosťou – ľudskej pamäti i osobnej skúsenosti –, lebo sochár má v sebe vytrvalosť bežca maratónskej trate. Nepotrebuje akcelerovať ani spomaľovať, lebo vo svojom tempe sleduje cieľ: rozpovedať autentický príbeh v kontinuite času. Taká je aj jeho výstava Obzretie v bratislavskej Galérii Michalský dvor, na ktorej predstavuje výber zo svojej komornej plastiky, ale aj kresby zo skicára, ktoré v ploche predznamenávajú budúce plastiky. Je to prierez časom, v ktorých sa vyvíjali témy, ale aj prierez tvorbou, v ktorej ľudská figúra je našepkávačom deja.
Milan Ormandík má svoje obľúbené symboly (loďka, antické motívy), kompozície (napätie horizontály s vertikálou) i materiál (hlina). Sú to záchytné body istoty, cez ktoré sa inšpirácia pretavuje do svojbytného výrazu. Biblické témy sa striedajú s literárnymi impulzmi a osobné zážitky i predstavy zase s údelom človeka odsúdeným na slobodu. Milan nie je prvým tvorcom, pre ktorého hľadanie pravdy vo výraze je leitmotívom tvorby. Určite je však osobitý pri intenzite zobrazených pocitov. Pri pohľade na jeho démonického Chárona prevážajúceho cez rieku Styx svojich pasažierov doslova zamrazí a pri stretnutí Danteho s Beatrice sa ocitnete priamo v strede diania veľkolepej Božskej komédie.
Milan Ormandík odmieta teatrálne gestá a jeho antická karyatída je rovnako nežná ako objatie očarených milencov zo súčasnosti. Využíva sochársky experiment, ale ten vždy sleduje vnútorný život sôch. Nič nie je samoúčelné, krehká rovnováha výtvarných prvkov je harmonicky rozložená na miskách vkusu i diváckej príťažlivosti.
„Umelec dosiahne neopakovateľný výraz iba vtedy, ak celú pozornosť venuje harmonickej súhre svetla a tieňa, rovnako, ako to robí architekt,“ napísal pred takmer sto rokmi Auguste Rodin, ktorého vyznanie sa dotklo aj Milana Ormandíka. Princípy takéhoto komponovania sú prítomné nielen v jeho komornej, ale najmä v monumentálnej tvorbe, pričom na výstave sú zastúpené v podobe reliéfov z Krížovej cesty na kalvárii v Banskej Bystrici. Hoci ide o fragment z väčšieho celku, aj tu rezonujú Rodinove slová o sochárovom a architektovom videní. K tradičným sochárskym hodnotám vnáša slovenský sochár do nich aj cit pre umeleckú zodpovednosť diela na verejnom priestranstve. Skúsený sochár však aj v tomto prípade vie, že koľko energie do diela vloží, toľko sa mu z diela aj vyžiari. Milan Ormandík sa sústreďuje na svoju výpoveď, ale výtvarnou formou neuzatvára dvere diváckej predstavivosti. Necháva ju otvorenú ako pokus o lietanie. Aj preto sú jeho príbehy bez konca...

Ľudo Petránsky, ml.

hore/up

EMA SRNCOVÁ "Srdce na dlani"

Od mládí jsem nemalovala, neměla jsem ani jedničku z kreslení. Horko těžko jsem dodělala gymnázium, kde mě při tělocviku vybrali do školy manekýnek a toto povolání jsem dělala do roku 1960, kdy jsem na československé výstavě v Kyjevě (Ukrajina - SSSR), dostala nabídku stát se herečkou v Černém divadle Jiřího Srnce a v tomto divadle jsem zůstala 20 let. Se mnou do souboru nastoupili samí výtvarníci a já jsem pod jejich vlivem začala taky malovat. Malovala jsem jen pro své potěšení, později jsem začala spolupracovat na divadelních výpravách a po rozvodu v roce 1980 jsem už měla malování jako svou profesi. Vystavovala jsem na mnoha místech ve světě, ale nyní mne už nebaví někam cestovat, a tak vystavuji výhradně po vlastech českých. Můj koníček je vlastně moje práce. Když k tomu přidám svá vnoučata, děti, muže Pavla, jezevčicí Káču, yorkshirku Mimi, tak moc času nezbývá. Snad jen že se dobíjím v lese a v lukách a optimismus se snažím čerpat z románů a filmů s dobrým koncem.

hore/up

PETER UCHNÁR "Tretia tvár"

Vo vnímaní krásy ženy je pre mňa veľmi dôležitá, prirodzenosť. Ak by niekto predpokladal, že je žiaduca podobnosť s nejakým idolom krásy, bol by v hlbokom omyle. Idylicky krásna žena síce môže pôsobiť reprezentačne, no pre dlhodobý vzťah potrebujeme my muži ženu - osobnosť. Ale ženy všeobecne, to je príliš banálna téma. Podobne ako napríklad počasie, ktorého uznávanú nudnosť v spoločenskej konverzácii nenarušia ani tisícky nevinných obetí. Preto si myslím, že je treba hovoriť vždy o konkrétnej katastrofe...


Láska v jednotnom čísle - to znie naozaj žensky, ale muži potrebujú lások viac. Myslím tým lásku k práci, k záľubám a koníčkom. Mám však na mysli aj fakt, že muži, ktorí nemajú radi ženy, nemajú radi ani tú svoju...

hore/up

FERO LIPTÁK "Bolo ako nebude"

hore/up

ĽUBO GUMAN "Súkromná anatómia"

hore/up

BĚLA&KARINA KOLČÁKOVÁ "vzdialené - blízke"

V obrazoch Běly Kolčákovej vidíme zachytené nehybné okamihy ženského sveta – akoby sa v nich ani vánok nepohol. Snová harmónia farieb sa prelína cez pevné objemy – ženy, stromy a mačky s ľudskými očami sa vynárajú v nekonečnom priestore prežiarenom neviditeľným zdrojom svetla. V jej obrazoch sa aj modrá či zelená stávajú teplými farbami. V kontraste s drsnými stenami tejto galérie pôsobia ešte oveľa viac uhladené a hladké – hladia nás – dotýkajú sa našich predstáv. Je to čisto ženský svet uzavretý v nekonečnom pokoji a harmónii. Ich autorka je zrelá žena s množstvom hlbokých zážitkov. Běla Kolčáková sa nikdy nesnažila zapojiť do prúdov, tendencií či smerov – nechala sa unášať prúdom vlastnej fantázie, na Slovensko si pred takmer 50 rokmi priniesla kultivovaný prejav pražskej školy a ten rozvíjala nezávisle - akoby hravo. Dnes vidíme len zlomok posledného obdobia jej tvorby –  sila jej obrazov je jednotlivo rozložená do každého z nich – vo všetkých vidíme jeden a v každom jednom môžeme tušiť všetky spolu.

 Asi sa ani nedá nehľadať medzi obrazmi Běly a Kariny paralely – body, ktoré ich vizuálne zbližujú. Ale keď sa do nich   trochu hlbšie zahľadíme uvidíme  i celú škálu odlišností. Prirodzene vyplývajú z generačného rozdielu,  z voľby techniky, z námetov. Pripomína mi to tak trochu večný rozpor medzi tým čo trápilo už renesančných umelcov – čo je dôležitejšie – farba či kresba - plocha či línia.

V mnohom je Karina veľmi vzdialená a iná. Nemyslím si dokonca že by to chcela – je to proste v nej jej výtvarné cítenie je determinované tým, čomu sa od stredoškolských čias venovala – výtvarné pretváranie materiálu, textilu,  – hra so štruktúrou, momenty, kde farba sa stáva tak trochu druhoradá, hlboké a precítené pocity z najvnútornejších zákutí jej citlivej duše. Karina je oveľa zložitejšia – akoby sa v nej spájala nežnosť matky i výbušnosť otca – obaja výrazní výtvarní umelci isto i celkom nevdojak formovali krehkú a citlivú dušu svojej dcéry. A na to všetko je to i nános dnešnej doby, komplikovanej, chaotickej akosi nesústredeno neusporiadanej. Karina vo svojich dielach hľadá odpovede a v nich nachádza len ďalšie otázky – je to prirodzené na začiatku vlastnej umeleckej dráhy si vytvára vlastný výtvarný jazyk, ktorým dokáže vyjadriť svoje pocity. Zámerne necháva v určitých polohách pôsobiť náhodu – škvrny pamätného vína, drsný povrch zaliaty do jedného celku. Línia je pre ňu akousi niťou, z ktorej ušije obraz na mieru svojej predstavy. A ak pridáva farbu, tak tá má silný emotívny tón. Aj je diela sa nádherne vynímajú v historických priestoroch – prepojené navzájom dotýkajú sa nevideľnou pupočnou šnúrou myšlienok a pocitov jej matky. Obe sú osobité – ale v určitom momente akoby sa pred rozprestreli dve podoby jednej duše. Čo ako budú vzdialené – navždy si zostanú blízke – a tak je to správne. 

hore/up

VASIL TENEV "Nálady"

hore/up

ADOLF BORN "Brnografia"

hore/up

DUŠAN GREČNER "Prelínanie"

Pred obrazom ako produktom viac či menej bujarej fantázie alebo hry s prírodnými tvarmi uprednostňujem obraz ako myšlienkový model.

Dušan Grečner

V objektoch sleduje autor nové kvality, ktoré fragmentom používaných účelných vecí (spravidla z dreva) prináša ich antropogénna opotrebovanosť a presúva ich do hľadiska estetických dimenzií. Prehodnocuje morfologickú podstatu predmetov i primárne funkčné väzby, pričom ich uvoľňuje, ba úplne ruší a naopak, opätovne spája do oslobodených i ambivalentných vzťahov, do kvalitatívne nových súvislostí, ktoré povyšujú z praxe nie príliš inšpiratívny model na piedestál umeleckého artefaktu.

Mgr. Božena Juríčková

Drevo je materiál s ľudskou dimenziou. Podlieha živlom, je ľahko zničiteľné, tvrdé zásahy v ňom zanechávajú jazvy. Keď pracujem s drevenými predmetmi, poznačenými dlhoročným používaním, je to akoby som sa rozprával s ľuďmi. Tie asambláže sú predovšetkým hrou, ale živené sú nostalgiou a „štamperlíkom“ filozofie.

Dušan Grečner

hore/up

KATARÍNA ALEXYOVÁ-FÍGEROVÁ "Rozmaľované cestičky"

Katka Alexyová-Fígerová prichádza po piatich rokoch do Galérie Michalský dvor so svojou ďalšou samostatnou výstavou, na ktorej predstavuje svoju najnovšiu maliarsku tvorbu, doplnenú o priestorové objekty. Mnohé z diel majú svoju výstavnú premiéru a potvrdzujú autorkin výtvarný posun. Základom je biela plocha, na ktorej rozohrávajú svoje rozmaľované cestičky už len dva, tri farebné pigmenty. Nechýbajú obrazy s plastickými asamblážami, ktoré rytmizujú plochu a spolu s ťahmi štetcom, či špachtle prispievajú k znakovej skratkovitosti významov. Ako tvrdí Katka, nie je to iba hra na náhodu, ale vopred premyslený spôsob, ako čo najjednoduchšie vyjadriť myšlienku alebo zážitok na maliarske plátno. Prítomná výstava svedčí o tom, že Katkine zážitky sú aj našimi túžbami.

Ľudo Petránsky, ml.

hore/up

Cvetelin CVETANOV "Noemova archa"

O výstave:

„Sme všetci z rovnakej látky ako sny,“ – hovorí Shakespearov mág Prospero a jeho výtvarný kolega zo súčasnosti Cvetelin Cvetanov tieto slová potvrdzuje. Maliarov sen však nie je obmývaný spánkom ako v renesančných veršoch, ale veľmi sviežou fantáziou, ktorá má svoj obraz tu na zemi. Cvetelinova predstavivosť naozaj nie je odtrhnutá od života – všetky ústredné motívy, ale aj výtvarné detaily možno nájsť okolo nás. Skutočnosť je však povýšená na umelecký zámer. Aj preto sa na jeho obrazoch môže stať všetko - akty krásnych žien sú vedľa parných lokomotív a anderleovské bábky sa zase rozprávajú s prapodivnými živočíchmi. Je to bizarné panoptikum i vznešená harmónia farieb a tvarov. Cvetelin si do Galérie Michalský dvor zobral naozaj poriadne sústo – Noemovu archu. Len málokto ju však s takou suverenitou dokáže preniesť z nekonečnej vodnej hladiny na istotu pevniny. Jeho obrazy to sú najmä príbehy. Príbehy, ktoré sú utkané z rovnakej látky ako my.

Ľudo Petránsky

Cvetelin CVETANOV

Maliar ohromujúcich obrazov. Surrealista a maliar fantazijného realizmu.
Bulharský výtvarník (nar. 1963), žijúci na Slovensku. Maliar fantazmagorických vízií a závratí. Umelec obrovskej a šokujúcej imaginácie.
Umelec dneška, ktorého inšpiruje aj dávna minulosť nášho sveta a ľudstva. Prapočiatky a počiatky. Stvorenie. Metamorfózy prírody, flóry, fauny, človeka a ľudského rodu.História. Antická mytológia a Biblia. Mýty a legendy.

Priťahujú ho aj nevšedné tvorivé schopnosti človeka a ľudí. Hravosť, schopnosť hrať divadlo. Túžba byť slobodným bláznom a bláznivým cirkusantom. Byť večným pútnikom po našej Zemi. Plavcom na nekonečných moriach. Tým, ktorý pozná nebo, peklo i raj nášho sveta. Mužom, ktorý je kúzelníkom. Mužom, ktorý pozná opojenie z vína i ženy. Z hriechov i očisty. Pred jeho obrazmi stojíme vo vytržení. Bože, čo to vidíme? Čo sa to deje? Padáme do priepasti, alebo letíme do vesmíru? Ku hviezdam? Do nekonečna fantázie?

Cvetelin Cvetanov je skutočný a súčasný, veristický a fantazijný surrealista. Je to maliar brilantnej techniky starých majstrov.

Dr. Bohumír Bachratý, CSc.
Umelecký historik

hore/up

Cyril UHNÁK "Via Pulchritudinis"

Niekoľkoročné štúdium diel starých majstrov silne poznačilo môj samostatný výtvarný prejav. Výsledkom je zložitý technický postup a prepracovaná farebná výstavba plochy. Hľadal som formu oslobodenú od galerijnej viazanosti a akcentovaný farebný prejav, pritom všetkom s dôrazom na zachovanie identity zobrazovaného námetu. Vo svojich prácach často poukazujem na detail, ktorý sa stáva centrom kompozície. Dominantným prvkom je svetlo, ktoré vo svojej maximálnej intenzite zdôrazňuje tiene a formu na architektúre (pozri stránku "Galéria - architektúra"), figúre (pozri stránku "Galéria - Figúra") či v prírode. Priame a nepriame, často jednobodové, vibruje celou plochou obrazu. Naoko náhodné farebné ťahy štetcom nahrádzajú pôvodne konkrétne predmety na dielach starých tvorcov, vyvažujúc tak farebnú kompozíciu. Zaujíma ma interakcia zobrazovaných foriem s konštantným, ale aj dramaticky zdôrazneným abstraktným pozadím.
Nesnažím sa o deštrukciu formy alebo farby za každú cenu. Podávam harmóniu bez disonantných akordov. Niekoľkonásobné prelínanie pastóznych nánosov a lazúr dodáva hotovým dielam plnosť a hĺbku.



Mám rád drevo, jeho neopakovatľnú štruktúru a farbu. Ako samostatnú časť svojej tvorby predstavujem práce na masívnom dreve inšpirovaný veľkým slovenským grafikom a maliarom A. Brunovským hľadajúc nové riešenia (pozri stránku "Galéria - Maľba na masívnom dreve").

Od roku 1992 som viackrát vystavoval na Slovensku v Bratislave, v Piešťanoch, v Leviciach, i v zahraničí - v Nemecku v Laude a vo Frankfurte nad Mohanom, v USA v Seattle, v Thajsku v Bangkogu, v Španielsku v Puerto Andratx.

Dunajský cyklus (pozri stránku "Galéria - Dunajský cyklus"), na ktorom som pracoval niekoľko rokov, je zatiaľ vrcholom mojej tvorby.

hore/up

Peter STANKOVIČ "Bratislavské príbehy"

hore/up

Helena GALBAVÁ "Pokoj a sen..."

Maľovanie sa pre mňa stalo súčasťou života, otvorilo mi iný rozmer pohľadu na život a svet okolo seba. Je pre mňa relaxom po mojej stresujúcej práci, podieľa sa na mojej radosti. Odkedy som začala tvoriť, maľujem olej, akrylom, pastelom a hlavne maľujem, maľujem... radujem sa z toho, tvorím a dúfam, že poteším aj oči ostatných a urobím im radosť.
 

hore/up

Igor DEREVENEC "2011"

hore/up

Júlia PIAČKOVÁ - "Bez tiaže"

hore/up

Stano DUSÍK - "maľba, kresba, ilustrácie"

hore/up

Vladimír MORÁVEK - "Poézia dreva"

hore/up

Miroslav KNAPP - "Strom radosti, Strom smiechu"

hore/up

Daniela RÉVAYOVÁ-LICHARDUSOVÁ & Katarína KVIETIKOVÁ-BEKÉNIOVÁ - „3 živly“

hore/up

Jan SAUDEK - “Life"

hore/up

Juraj ČUTEK | Fero LIPTÁK - „Šašo počmáraný“

hore/up

Jozef "Danglár" GERTLI - „LEGENDY, s.r.o.“

Jozef Gertli, známejší pod pracovným menom Danglár, má stredoslovenské korene. Narodil sa v Detve, pretože to bola najbližšia pôrodnica z ich horárne. Strednú školu /šupku/ vyštudoval v Bratislave. Pár rokov sa motal po rôznych zamestnaniach, užil si dva roky vojny v pakárňach na československonemeckých hraniciach až ho konečne prijali na VŠVU. Podarilo sa mu stihnúť skvelých pedagógov Brunovského a Lebiša a prežiť na akademickej pôde prevrat, čo mu umožnilo venovať sa svojmu oblúbenému žánru-komixu, ktorému sa už v podstate nevenuje, pretože je to drina. Má za sebou okolo 20 samostatnýcvh výstav. Kolektívne sa mu nechce rátať. (nie že by ich bolo tak veľa, ale lenivosť...) Posledných 8 rokov vystavuje najmä plátna, na ktorých sa pohráva so svojimi obľúbenými komixovými a filmovými postavičkami. Známejšiu časť jeho tvorby však tvoria ilustrácie, ktoré "zdobia" obálky okolo 50 knižných titulov v Česku a na Slovensku. Časopisecké a novinové kresby nie sú zrátané (nie že by bol až tak lenivý, ale je toho naozaj veľa). Žije v Bratislave s troma skvelými babami (jedna z nich je manželka).

hore/up

Martin VELÍŠEK - „Od kraje do kraje“

hore/up

Vasko TENEV - „Abstactions“

hore/up

Marián KOMAČEK - „Maľba za maľbou“

hore/up

Renata ORMANDÍKOVÁ - „Svadba“

Renatina tvorba nesie v rukách pioniersku vlajku ženskej hravosti, ktorá bola dlhé stáročia ba až tisícročia u žien potláčaná. Táto jej ženská hravosť vnáša do nášho vesmíru toľkú krásu, že sa z toho tešia uši, krky, hlavy, steny a izby. Renata nám ponúka celkom legálne halucinácie, úsmev a odvahu, ktorá však stále ostáva v kategórii vkusu.
Ak sa raz narodím ako jeleň, chcem aby ma uštrikovala Renata Ormandíková.

Adela

Vojsť v Bratislave do Renatinej Krásy vesmírnej je kultúrny šok, kúsok Paríža v našej gubernii, šanca, že u nás nemusí byť len trudno a bôľno, ale aj ľahko a s espritom.
Osobitná kapitola sú Renatine šperky, ktoré mi už veľakrát zachránili povesť človeka, ktorý vie darovať originálny darček (resp. vie, kto ho vyrába a kde sa dá kúpiť).
V ďalšom a neposlednom rade z tých nekončiacich radov Renatiných aktivít sú jej divadelné kostýmy, ktoré robí, robila a verím, že aj bude robiť, pre divadlo GUnaGU. Obliekla nám už oživený komiks aj realistické hry, dokonca uháčkovala celú scénu, obliekla lampu, kreslo, stolík aj televízor.
Renatine práce sú duch šesťdesiatych rokov so žmurknutím tretieho tisícročia, toho tisícročia, v ktorom sa už nič nedá brať vážne, okrem toho, čo je bokom, pomimo, zdanlivo nezáväzné. Ale zdanie klame - včerajší okraj sa stáva zajtrajším stredom.

Renatka, nech ti to háčkuje!

Vilo Klimáček

hore/up

Marina RICHTEROVÁ - „A jsem tu zase...“

hore/up

Danica ONDREJOVIČ - „SILENCE OF THE WORDS“

hore/up

Robert HROMEC - „SINE CERA“

hore/up

Dušan POLAKOVIČ - „METAMORFÓRY“

hore/up

Roman ROMANYSHYN - „Red Antiquarium“

hore/up

Vladimír MORÁVEK - „Čas vianočný“

hore/up

Jindřich ŠTREIT - „Brána naděje“

hore/up

Vít V. Pavlík - „Crossart“

hore/up

MABE - „Judášovo ucho“ (Pocta O. Kulhánkovi)

hore/up

Martin KELLEMBERGER - „Maľba na obežnej dráhe“

hore/up

Vianočný bazár

hore/up

Cvetelin CVETANOV & Vasko TENEV- „50 & 50“

hore/up

Ján HLAVATÝ & Ján KELEMEN - maľba

hore/up

Roman LAZAR - „slovak independent art is not dead“

hore/up

Peter TREMBÁĆ - „KALENDARIUM 57“

hore/up

Rojo - 24. mesiac fotografie

Násilie sa stalo osobnou záležitosťou. Po neočakávanom prepuknutí sa šíri, útočí, vyčerpáva, je klzké, akoby nasiaknuté vodou. Preliata krv a slzy počas „vojny“ proti obchodu s drogami v Mexiku, vyhláse- nej bezpečnostnými jednotkami v posledných rokoch, nás zaplavujú a utápajú. Fotoséria Rojo (Červeň) je interpretáciou násilia a ľudskej reakcie naň. Hoci sme všetkých fotografovaných varovali, že ich oblejeme červenou tekutinou, ich odpoveď bola neočakávaná: Bude to, ako keď prídeme do kontaktu s násilím. Reakcie tela a farba stratili nad sebou vládu, vytvorili veľmi rôznorodé tvary, také, aké dokáže zachytiť len fotoaparát. Sú to obrázky o tom, ako sa môže gesto zmeniť a ako sa pred náhlym impulzom vynoria emócie. Násilie ako tlaková vlna dopadá na tieto tváre, ich telá a komunity
a celá krajina sa topí v krvi.                                                                

Skupina Taco de ojo

hore/up

Fero LIPTÁK - „Osoby a obsadenie“

hore/up

Miloš KARÁSEK - „Broaken Heaven“

hore/up

Ľubo GUMAN - „RO(C)K PO“

hore/up

Marián BAJUS - „Línie Zeme“

hore/up

DJURAČKA & Kratochvilová-WYNBERG - „STRETNUTIE“

If this is your first Joomla! site or your first web site, you have come to the right place. Joomla will help you get your website up and running quickly and easily.

Start off using your site by logging in using the administrator account you created when you installed Joomla.

Continue

 There are lots of places you can get help with Joomla!. In many places in your site administrator you will see the help icon. Click on this for more information about the options and functions of items on your screen. Other places to get help are:

• Support Forums
• Documentation
• Professionals
• Books

It's easy to get started creating your website. Knowing some of the basics will help.

What is a Content Management System?

A content management system is software that allows you to create and manage webpages easily by separating the creation of your content from the mechanics required to present it on the web.

In this site, the content is stored in a database. The look and feel are created by a template. The Joomla! software brings together the template and the content to create web pages.

Site and Administrator

Your site actually has two separate sites. The site (also called the front end) is what visitors to your site will see. The administrator (also called the back end) is only used by people managing your site. You can access the administrator by clicking the "Site Administrator" link on the "This Site" menu or by adding /administrator to the end of you domain name.

Log in to the administrator using the username and password created during the installation of Joomla.

Logging in

To login to the front end of your site use the login form or the login menu link on the "This Site" menu. Use the user name and password that were created as part of the installation process. Once logged-in you will be able to create and edit articles.

In managing your site, you will be able to create content that only logged-in users are able to see.

Creating an article

Once you are logged-in, a new menu will be visible. To create a new article, click on the "submit article" link on that menu.

The new article interface gives you a lot of options, but all you need to do is add a title and put something in the content area. To make it easy to find, set the state to published and put it in the Joomla category.

Learn more

There is much more to learn about how to use Joomla! to create the web site you envision. You can learn much more at the Joomla! documentation site and on the Joomla! forums.

Congratulations! You have a Joomla site! Joomla makes it easy to build a website just the way you want it and keep it simple to update and maintain.

Joomla is a flexible and powerful platform, whether you are building a small site for yourself or a huge site with hundreds of thousands of visitors. Joomla is open source, which means you can make it work just the way you want it to.

The content in this installation of Joomla has been designed to give you an in depth tour of Joomla's features.