• 08.02. - 06.03.   Katarína Alexyová - Fígerová - "Môj svet"
• 08.03. - 03.04.   Martina Matlovičová - "Xichty"
• 07.04. - 01.05.   Marek Vašut a jeho hostia z USA Glenda Kapsalis a Rasto Brezny
• 03.04. - 05.06.   Daniel Bidelnica - "Spomienky na Rio" obrazy a fotografie
• 09.06. - 10.07.   Martin Borodáč - "Keď blázni sa radujú"
• 28.07. - 04.09.   "MNOHOHLAS" - (z ateliéru klasických maliarskych disciplín)
• 06.09. - 05.10.   Martin Kellenberger - "Itinerárium" (obrazy, grafika0
• 06.10. - 30.10.   Lea Fekete - "Odev, obraz, objekt"
• 01.11. - 13.11.   Andej Bán - Mesiac fotografie
• 15.11. - 06.12.   Oldřich Kulhánek - "grafika, kresba"
• 08.12.2005 - 15.01.2006   Jan Saudek - "Fotografie"
• 18.01. - 12.02.   Vladimír Balko - "Obrazy"
• 15.02. - 12.03.   Svetozár Košický - "Uhol pohľadu"
• 14.03. - 09.04.   Ivan Čaniga - "Paralelný svet" - fotografi
• 11.04. - 14.05.   Jaro Jelenek - "Človeče nezlob sa"
• 16.05. - 28.05.   Insitné umenie z Kovačic - "Maľba"
• 30.05. - 25.06.   Ladislav Berger - "Diagnóza"
• 27.07. - 05.09.   Mária Žilíková Herodeková - "Zrkadlá z divadla"
• 08.09. - 01.10.   Elena El Asmar, Lucia Fattorini, Orietta Fineo, Valentina Renzi a Daniel Bidelnica - "Voyeur"
• 05.10. - 29.10.   Ľubo Guman - "Dva svety"
• 05.12.2006 - 14.01.2007   Fero Lipták - "Nech bože dá ..."
• 16.01. - 04.02.   Výstava slovenských a českých výtvarníkov - "Každý deň nová Mona"
• 06.02. - 04.03.   Jano Valter - "Valternatívy"
• 06.03. - 01.04.   Zalán Schuster - "Tieňovaný svet"
• 03.04. - 06.05.   Vasko Tenev - "Reliéfy"
• 09.05. - 27.05.   Maja Dusíková - "Kde bolo, tam bolo..."
• 28.05. - 24.06.   Marko VRZGULA - "Krajina radosti"
• 03.07. - 29.07.   "Umenie bez hraníc" - Z Paríža do Bratislavy
• 02.08. - 02.09.   Jitka Bezúrová-MOŠKOVÁ - "Moje záhrady" & Ivo Binder - "Fotografia"
• 06.09. - 30.09.   František TURCSÁNYI - "Pani Macháčková a trójske kone"
• 02.10. - 28.10.   Peter STANKOVIČ - "Pásikavé Blues"
• 31.10. - 15.11.   Bertien van MANEN - "Fotografie fotografií - rodinné fotografie"
• 15.11. - 09.12.   Miloš KARÁSEK - "MissE & HRN-TSE" (plastiky)
• 12.12.2007 - 13.01.2008   Fero LIPTÁK a martin ŠULÍK - "Učiteľ a jeho žiak" - obrazy a kresby
• 17.01. - 10.02.   Drahomír TRSŤAN - "grafika"
• 12.02. - 02.03.   Roman BALOGH - "5844"
• 04.03. - 30.03.   Mária AUEROVÁ Griešová - "Roztancovaný svet" - obrazy
• 03.04. - 27.04.   Jiří BRÁZDA - "Obrazy, kresby, grafika"
• 20.05. - 01.06.   Maďarsko
• 03.06. - 22.06.   Iva HÜTTNEROVÁ - "Obrázky"
• 26.06. - 27.07.   LUX COLLEGIUM
• 29.07. - 31.08.   Yoshiko TSUBOUCHI - "Nostalgické putovanie"
• 04.09. - 28.09.   Melita GWERKOVÁ a Marián VIDA - "Cestovanie v čase"
• 07.10. - 26.10.   Andrej AUGUSTÍN - "Ohniví jazdci"
• 30.10. - 16.11.   Jaap SCHEEREN - "3 Ruže, 9 Havranov, 12 Mesiačikov"
• 19.11. - 07.12.   Marina RICHTEROVÁ - "Čínske paličky" - grafika
• 09.12.2008 - 11.01.2009   Jan SAUDEK - "Portréty významných osobností českej a slovenskej kultúry" a iné fotografie
• 13.01. - 08.02.   Mário FLAGNATTI - "Krajina v nás" - obrazy
• 12.02. - 08.03.   Roman BALOGH - "Futuristické improvizídie"
• 10.03. - 05.04.   Ivana KOTÝNKOVÁ - "Obrazy z cest"
• 02.04. - 26.04.   Igor PIAČKA - "Hore a dolu" - obrazy
• 30.04. - 26.05.   Katarína VAVROVÁ A IGOR KITZBERGER - "A všechno ještě zbívá"
• 28.05. - 07.06.   Stredné Zadunajsko - "Pôsobivá krajina s prekvapivou ponukou."
• 09.06. - 28.06.   Zora KOMPÁNKOVÁ - "Farebné zorenie"
• 30.06. - 26.07.   Milan ORMANDÍK - "Obzretie"
• 03.09. - 27.09.   Emma SRNCOVÁ - "Srdce na dlani"
• 07.10. - 25.10.   Peter UCHNÁR - "Tretia tvár"
• 28.10. - 29.11.   Počiatky aktu v Čechách
• 01.12.2009 - 17.01.2010   Fero LIPTÁK - "Bolo ako nebude"

KATARÍNA ALEXYOVÁ - FÍGEROVÁ - "Môj svet"

MAREK VAŠUT a jeho hostia z USA GLENDA KAPSALIS & RASTO BREZNY

"Voyeuristique"

DANIEL BIDELNICA - "Spomienky na Rio"

„Tvorba Daniela Bidelnicu je založená na prapodstate ľudskej existencie, na základných harmóniách, ktoré vznikali v dávnej histórii ľudstva. Vo svojej tvorbe sa vracia k týmto systémovým predstavám o svete ako základným elementom“ zem, vzduch, voda a oheň. Tieto predstavy nás vedú k bipolárnym prakvalitám, aktívnemu a pasívnemu princípu, či známemu východoázijskému bipolárnemu systému jing-jang. Bidelnica stavia do protikladu tieto prakvality vo výtvarne spodobených vizuálnych predstavách, ako napr. motív a pozadie, rovnováha a napätie, symetria a asymetria, či v absolútnych kategóriách: krása a ošklivosť. V jeho diele prevládajú pozitívne kvality, teda napr. aktívny princíp nad pasívnym, krása nad ošklivosťou, symetria nad asymetriou, rovnováha nad napätím, motív nad pozadím a teda aj idea (obsah) nad formou. (...)“.

Štefan Mero

In.: Daniel Bidelnica, katalóg, 1999

MARTIN BORODÁČ - "Keď blázni sa radujú"

O Borodáčových obrazoch je vlastne márne rozprávať či vysvetľovať ich, dá sa pred nimi len meditovať, citlivo ich ohmatávať očami, vstrebávať ich. Nepotrebujú komentár, výtvarné dielo komentuje samo seba. To Borodáčovo je mladé, ale pritom vari zrelšie ani už nemôže byť. O diele maliara nikdy nehovoria roky, ale talent a iskra, ktorá dokáže v človeku zapáliť čosi vzrušujúce, mocné a neidentifikovateľné. Nazdávam sa, že sa to Martinovi darí. Veď ktosi už – a iste nie len tak do vetra – o jeho obrazoch, kresbách, sochách, reliéfoch a objektoch povedal, že okysličujú súčasnú výtvarnú scénu na Slovensku. Ale už ani slovo, každý má predsa svoje oči.

In: Ivan Melicherčík: „Dobrodruh znaku a farby“

MARTIN KELLENBERGER - "Itinerárium"

        Martin Kellenberger akcentuje vo svojej tvorbe splývanie výrazových a významových fenoménov vizuálnych a naratívnych. Je to splývanie reči a obsahu, foriem, signálov i znakov, je to splývanie obrazového rozprávačstva a myšlienkovej symboliky. Aj jeho autorský profil je harmonickou syntézou pólov  grafického, ilustrátorského a maliarskeho v jednote a sile tvorivej osobnosti. Do nej vstúpil aj odkaz tvorby jeho otca, grafika a ilustrátora Ľubomíra Kellenbergera (1921-1971). Dôležité sú súvzťažnosti tvorby s generačným kontextom i s umením novej figurácie konca  20.storočia. Sú tu aj postmodernistické väzby znakov a symbolov, gesta a rytmu, spojenia a prelínania figúr človeka a zvieraťa, prostredia i architektúry, vecí a javov, pozemského i kozmického a ich významov i hodnôt. Je tu aj spojenie minulého so súčasným a súčasného s víziou budúceho. Umenie Martina Kellenbergera hovorí o večnom plynutí ľudskej kultúry. V tom je nahlbší a krásny zmysel tohto umenia.

LEA FEKETE - "Odev, obraz, objekt"

       Lea Fekete (1961) - výtvarníčka, módna návrhárka, svoje autorské videnie verejne potvrdila koncom 80. rokov, keď spolu s výtvarníkmi Danielom Brunovským a Adou Krnáčovou založili úspešné tvorivé zoskupenie SET '88. Po roku 1990 pravidelne vystavuje svoje práce a zúčastňuje sa na módnych prehliadkach v širokom zahraničí s dôrazom na Českú republiku, kde je stálou členkou Módnej akadémie. Dvakrát sa stala dizajnérom medzinárodnej súťaže Elite Model Look v Prahe i Bratislave, obliekala slovenské miss, vyhrala prestížnu súťaž módnych dizajnérov STYL Brno 1997. Vytvorila kostýmy pre filmy Evy Borušovičovej Modré z neba a Vadí nevadí. Stala sa autorkou série štylizovaných kostýmov pre populárne predstavenie z obdobia 50. rokov divadla Nová scéna - 8 žien. V týchto dňoch do konca októbra vystavuje svoje práce pod názvom Odev, obraz, objekt v bratislavskej galérii Michalský dvor. Jej sestry, dvojča Daniela a o niekoľko rokov staršia Marta pracujú v ekonomickej sfére. S manželom Ivanom Fekete vychováva syna Mareka a dcéru Terezu.

OLDŘICH KULHÁNEK - "grafika, kesba"

JAN SAUDEK - "fotografie"

Jan Saudek: Krása je v oku toho, kto ju vidí

Český fotograf Jan Saudek oslavuje svoju sedemdesiatku výstavou v galérii Michalský dvor. Galéria tiež oslavuje, otvorili ju pred desiatimi rokmi 8. decembra 1995 práve Saudkovou výstavou.

"Za horizontom je už len noc a za ňou nový deň - tam niekde čakajú ženy, zlato a sláva. Tam ja nikdy nedôjdem, ale smiem sa tam dívať, a to stačí. Vždy sa tam budem dívať, do tej tmy: stále budem vyzerať svetlo - a až raz zazriem ten odblesk, prídem vám povedať," napísal pred tromi rokmi kontroverzný muž Jan Saudek, ktorý 33 rokov pracoval v továrni, žil v pivnici, kde odpadávala vlhká omietka, a vlastnil Flexaret 6 x 6.

Saudek sám seba označuje za rozporuplného, a to rozhodne platí aj o porovnaní vyššie uvedeného textu s výrokmi, ktoré nezadržateľne deklaruje pri osobnom stretnutí. "Som taký šťastný, že som v Bratislave! Napriek tomu, že som sa včera veľmi opil. Kto si užíva, ten vyzerá," konštatuje s nadšením. Zrejme naráža na svoj vynikajúci vzhľad sedemdesiatnika, hýriaceho energiou. A hneď aj urobí zopár kľukov. "Do posilňovne chodím lajdácky, ale keď som mal dvadsať, urobil som 80 kľukov a teraz urobím sto. Takže sa to zlepšuje."

O svojich fotografiách veľa nenahovorí. Našťastie toho na jednej strane hovoria veľa samy o sebe a na druhej hovoria o tom istom, o čom aj ich autor. Napríklad, že ženu odporúča hodinu ráno a hodinu večer, ale nesmie sa to preháňať. Že Slovenky sú neporovnateľne krajšie ako Češky, len geograficky sú trochu od ruky. Že kvety sú síce krásne, ale to najkrajšie na svete je aj tak žena. "Mám dve záhrady, kvety sú tam tiež, ale keď sa v nich prechádza žena, potom ma už slnečnice až tak nezaujímajú."

Saudek nedokáže posedieť. Po chvíľke vyskočí a počas chôdze vysvetľuje svoju životosprávu. "Najradšej mám údeniny, majonézu, horúci bôčik zjem na posedenie. Pretože som počas vojny hladoval, mám vzťah k hojnosti. Mám vždy plnú chladničku, moje autá majú vždy plnú nádrž. A mám rád silné ženy s veľkými bokmi. Môj recept na dlhovekosť je piť lieh a jesť loj. Dobrý kohút nestlstne."

Hojnosť si dnes naozaj môže dovoliť, hoci za svoje fotografie dostal prvých tisíc dolárov až v roku 1980. Doma bol ešte stále robotníkom, nikto ho nepoznal. Za 25 rokov však jeho dielo dobylo svet. No najväčšou poctou je preňho stále fakt, že si ho v roku 1993 vybrala filmová spoločnosť Febio do projektu GEN - 100 Čechov dneška.

Saudek fotografiami šokoval nielen pre spôsob, akým narába s nahým ženským telom, ale aj tým, že mu slúži ako prostriedok na zobrazovanie podľa jeho slov "tragikomického ľudstva". A čo už môže byť tragikomickejšie ako to, že mu prezident ani k sedemdesiatke nedal vyznamenanie, že na svoju zatiaľ poslednú veľkú výstavu v Prahe spred siedmich rokov nedošiel, lebo na schodoch stretol "takú v blúzke", a že ľudia sú naučení klamať, ale jemu, ktorý vždy hovorí pravdu, neveria ani slovo.

Čo si Saudek najviac cení? "Zdravia ma Cigáni, policajti, smetiari a bezdomovci. Mám ich rád. Vždy som chcel byť intelektuálom, ale uvedomujem si, že bez smetiarov by intelektuáli zahynuli v odpadkoch. Smetiari sú pracujúci, vážim si ich, lebo to ja nie som. Som fotograf pre ženy."

VLADIMÍR BALKO - "obrazy"

IVAN ČANIGA - "Paralelný svet"

Vizualizovaný svet zážitkov a pocitov Ivana Čanigu

         Súčasná výstava prezentuje fotografie z oblasti voľnej tvorby z rokov 2005-2006. Autor sa v nej zameriava na obrazovú vizualizáciu zážitkov a pocitov, tlmočenú prostredníctvom koncepčne vhodne volených postupov a výrazových prostriedkov fotografickej výtvarnej tvorby. Obraz nevzniká digitálnou počítačovou manipuláciou. Ide o rýdzo fotografický postup snímania sklenených objektov, ktoré si autor aj sám vytvára na dosiahnutie, respektíve hľadanie, vlastných predstáv výsledného obrazu. Pri fotografovaní uplatňuje rôzne zafarbené svetelné efekty a techniku makrofotografie. V niektorých prípadoch i viacnásobnú, vopred premyslenú expozíciu so zmenou veľkosti záberu alebo druhu a farby osvetlenia. Materiál (sklo) ako prostriedok nie je prvoplánový. Nejde o postup, ale o výsledok. Výtvarný a emociálny účinok, ktorým interpretuje svoje subjektívne pocity z hlboko prežívaných zážitkov. Často ich konkretizuje (objektivizuje) názvom obrazov.
         Vystavený súbor má niekoľko rovín. Odlišujú sa koncepčne, obsahovo, kompozične i výrazovo (plocha, štruktúra, farba, tvar, priestor, reálne prvky, asociácia).Všetky obrazy smerujú k plošnému zobrazeniu pocitu cez náznaky prítomnej reality až po imaginárny, fantazijný priestor. Obrazy vytvárajúce rôzne asociácie a príbehy. Uplatňuje kompozíciu do štvorca, ale aj výškový a šírkový formát. Prezentuje solitéry, obrazové triptychy a tiež viacobrazové súbory so spoločnými znakmi. Vytvára imagináciu reálneho sveta. Uvádza nás do sveta fantázie, kreativity a ilúzií. Do sveta abstrakcie pocitov a citov.
          Súčasná výstava je protipólom tvorby Ivana Čanigu v oblasti užitej, propagačnej, komerčnej a reklamnej fotografie s uplatnením grafického a fotografického dizajnu (poster, kalendár, booky, merkantil, atď.). O tom však až nabudúce.

Mgr.Fero Tomík

GALÉRIA MICHALSKÝ DVOR A MINISTERSTVO OBRANY

Insitné umenie z Kovačic - "Maľba"

Galéria Pavla Čapu

           Táto galéria insitného umenia bola založená v roku 1993 jej majitelom, rodákom z Vojvodiny, Pavlom Čapom. Pavel Čapo žije a pohybuje sa v prostredí insitného maliarstva slovenských dedín Padiny a Kovačice, odkiaľ pochádzajú najznámejší svetoví insitní umelci, ktorými sú Martin Jonáš, Zezana Chalupová, Pavel Ĺavroš, Martin Marko, Pavel Cicka, Pavel Hajko, Ján Husárik a iní. Pod záštitou Galerie Pavla Čapu bolo zorganizovaných množstvo výstav po celom svete.

LADISLAV BERGER - "Diagnóza"

Od roku 1971 je to ôsma individuálna výstava žilinského maliara Laca Bergera v Bratislave. Tentoraz je to výber obrazov z rokov 1996-2006. Sú to figurálne kompozície. Časť z nich zobrazuje človeka vo farebnej krajine a s krajinou. Rýdze farby viaže impresívne cítenie, romantické snenie a fauvistický akord obrazovej hudby. Sú tu však aj iné, dramatické obrazy. Obrazy človeka v ohrození mocou a silou peňazí. Pechoriak, Pažravec, Šrotovník. Kto dá viac? Pýtajú sa nás všetkých tieto znepokojujúce diela. Sú to brazy bolestnej trpkej expresívnej maľby. Sú z rodu goyovských pinturas negras. Je v nich sociálny kriticizmus expresionizmu. Existenciálna úzkosť, strach, obava. Dezilúzia a depresia časti pôvodnej a revitalizovanej novej figurácie konca 20.storočia. A z dneška a súčasnosti? Ich smutnou inšpiráciou je archetypový, pretrvávajúci hriech mamonu, lakomstva, egoizmu, zloby a zla. Biblické hriechy sú hriechmi aj doby moderny a postmoderny. Sú to tiene a černe v duši a v charaktere človeka. Preto ho laco Berger maľuje v šedočiernych tónoch. Veľkého a obludného. Nenásytného, opojeného sebou samým, ale vo svojej podstate tragikomického a groteskného. Estetika ošklivosti a ľudské zlo však vôbec nie je smiešne. Preto tieto obrazy varujú...

Bohumír Bachratý, In.: Ladislav Berger: DIAGNÓZA – katalóg k výstave

MÁRIA ŽILÍKOVÁ HERODEKOVÁ - "Zrkadlá z divadla"

Zrkadlá z divadla je názov výstavy, na ktorej nás jej autorka Mária Žilíková (priateľmi zvaná Maryška) pozýva pozrieť sa na seba v zrkadle. Ale pozor, aby sme nezabudli na hlavné postavy dnešného predstavenia v zrkadlách a okolo nich: čerti a anjeli. U Maryšky sú tieto postavy už archetypálnym leitmotívom, ktorými sa prihovára divákom viacerých svojich výstav. Anjel a čert vyjadruje ambivalenciu ľudskej povahy, podstaty ľudského, v ktorom je zároveň dobré aj zlé zameniteľné a niekedy nerozhodnuteľné: anjel s rožkami a milí čerti.

V nich, ale aj v ostatných veciach a vecičkách sveta, ktoré autorka vyhľadáva, ale aj náhodne nachádza a v ktorých vzhliadne nový účel pre ich zasadenie do výtvarných objektov, v nich odráža svoje predstavy a túžby, cez ne sa spovedá, ako v zrkadle, životu. Prvotná odľahčenosť, ktorou nás jej objekty oslovujú, je len jednou ich líniou. Druhou, nemenej podstatnou, sú významové prepojenia, ktoré s veľkým citom zasadzuje do svojich umeleckých výpovedí.

Eva Kapsová, In.: Zrkadlá s divadla, katalóg k výstave

ĽUBO GUMAN - "Dva svety"

Neviem, ako je to s nebom, ale peklo je určite v každom z nás. Premenené na obavy, úzkosť, nutkanie, pokušenie... Celý život sa mu usilujeme brániť. Máme len to, čo máme – duše, uväznené v slabých telách, nostalgické srdcia bijúce v telesných vášňach, skúsenosť s jednotvárnosťou dní, samotou, prázdnom a túžbou po ideáloch. A možno ešte zmierlivú nádej, že sa presahujeme tvorbou a šťastím svojich detí.
Na tých vždy záleží!
Takí sme od počiatku – klesáme až na dno neznáma, kde nachádzame nové neznámo, blúdime v axiómach, nepríjemní a pochybujúci, bytostne presvedčení o nevyhnutnostiach zbytočných vecí. Tie robia svet znesiteľným.
Toľko je toho, čo sa nedá odfotiť, toľko je toho, čo sa nedá nakresliť, len zavetriť, toľko toho sa nedá kúpiť, toľko toho neznehodnotí ani logika, teória a dôvody. Neustále rozmotávame to pomyselné klbko čiar, z ktorých sa skladá človek. Ťaháme s osudom za kratší koniec. Ten má vždy viac času i možností ako tí, ktorí ho žijú.
Je veľa absurdít v našom vnútri. Cestuje v nás plný autobus predkov. Každý má iný názor a iný pohľad na vec. Každý chce začať z inej strany, radí ináč, lepšie, dôkladnejšie. Jedno je však jasné – osobnosť sa neutvára v bezhlavom cvale vpred, ale dlhom a pomalom cúvaní v sebe. Podstatné veci tohto sveta nepostihneme definíciou. Viac môžu približné ťahy grafika, maliara, ktorý pohybmi ruky omotá osud, zachytí kolísavé emócie, ktoré rozhodujú o našom šťastí a následne i osude. Obraz maliara neilustruje, ale preniká dušu. Popletenú ako klbko nití.
Je toľko absurdít v našom svete.
Každý deň si uväzujem Kravatu, každý deň myslím na to isté.

Vlado Puchala

FERO LIPTÁK - "Nech bože dá ..." (Triptych)

Spoločná výstava slovenských a českých výtvarníkov - "Každý deň nová Mona"

Tajomný úsmev Mony Lisy je záhadou už rovných päťsto rokov. Slávnym obrazom Leonarda da Vinci sa inšpirovalo 62 českých, moravských a slovenských výtvarníkov, ktorí vystavujú svoje diela v Galérii Michalský dvor.
Výstavu s názvom Každý deň nová Mona minulý rok videli záujemcovia v Prahe a Brne. Teraz si ju môžu pozrieť aj Bratislavčania a turisti. „Všetkých 77 diel sa do našej galérie nezmestilo, a tak ich budeme v priebehu výstavy vymieňať,“ povedal majiteľ Galérie Michalský dvor Jozef Krasula. Podľa neho päťsté výročie obrazu je vhodný čas na vytvorenie akéhosi pokusu o nový pohľad na starú Mona Lisu. Tajomnú krásk u môžu návštevníci galérie vidieť aj v netradičnej sklenej či drôtenej podobe.

Nový Čas 17.1,.2007

JANO VALTER - "Valternatívy"

Narodil sa v roku 1959 v Bratislave. V roku 1984 ukončil štúdium na elektrotechnickej fakulte Technickej Univerzity v Bratislave. V roku 1983 sa oženil a teraz žije v bratislavskej Petržalke spolu so ženou  Ankou, a deťmi Matúšom, Zuzanou, Lukášom, Markom a dvoma čiernymi mačkami. Do roku 1990 pracoval v rôznych výskumných ústavoch, od roku 1990 sa výlučne venuje tvorbe v oblasti grafiky, karikatúry, animovaného filmu, knižnej ilustrácii a písaniu textov, scenárov pre reklamné telvízne a rozhlasové spoty. Venuje sa aj hudbe, ale iba pre vlastné potešenie. Pracoval ako kreatívny riaditeľ v reklamnej agentúre. V súčasnosti pôsobí na Univerzite Komenského v Bratislave, na katedre Marketingovej komunikácie Filozofickej fakulty..

Doteraz ilustroval vyše desať kníh, ďalšej desiatke kníh navrhoval obal, nakreslil vyše päťtisíc karikatúr a grafík, vytvoril desiatky objektov , na domácich a zahraničných súťažiach dostal vyše dvadsaťpäť cien za karikatúry, animované filmy a literárne dielka. V roku 1993 si vydal vlastným nákladom svoju prvú knižočku kresieb a textov “Ech keby som tak mal tri ruky”, v roku 1999 mu vydalo vydavateľstvo illusion hneď dve knihy. Knihu kresleného humoru s názvom “Arnold sa nenarodil, Arnold vznikol” a poviedkovú knihu “Škoda toho, čo s tým”. Neskôr vyšiel druhý diel kresleného humoru “Arnold sa nestratil, Arnold sa vrátil”. V roku 2003 si vydal prvý diel autorského občasníka “Valternatívy 1” Do dnešného dňa vyšiel aj druhý a tretí diel autorského občasníka “Valternatívy”.

ZALÁN SCHUSTER - "Tieňovaný svet"

Zvláštny svet tieňov Zalána Schustera je jednou z noviniek vo svete modernej umeleckej fotografie. Svojimi fotografiami vytvára štýl foto-opart, čo je zmes fotografovania a umeleckého štýlu Optical Art. Tieto fotografické zobrazovania sú jedinečné a nové, a predsa by mohli vzniknúť hoci aj v dvadsiatych rokoch minulého storočia a odvtedy hocikedy až dodnes. Geometria tieňov vyzdvihuje plastickosť plôch, na ktoré sú tiene premietnuté. Tiene sú premietnuté tak dokonale, ako keby boli namaľované na zobrazené plochy. Na týchto fotografiách sa nám otvára nový svet. Na portrétoch a ženských aktoch nevystavuje nahé telo, ale ho oblieka do tieňov, urobí ho tajomným, cudným, niekedy mení aj jeho charakter. Autor sa hrá na fotografiách s tvarmi, abstraktnými geometrickými obrazcami, farbami. Jeho obrazy nie sú kreslené, alebo počítačovo ilustrované. Tvary, ktoré vidíme na fotografiách sú skutočné. Tieto obrazy sa výborne uplatnia v modernom interiéri, ktorý tvorí voľný priestor pre fantáziu. Fotografie Zalána Schustera si všimol Jan Saudek a doporučil ich Jozefovi Krasulovi, galeristovi galérie Michalský dvor. Zalán Schuster vystavuje svoje fotografie s názvom "Tieňovaný svet" v galérií Michalský dvor, táto súkromná galéria patrí medzi najlepšie v Bratislave. Výstavu otvorí Mgr. Judita Csáderová, pedagóg Školy úžitkového výtvarníctva v Bratislave. Okrem iného je aj predsedníčkou združenia fotografov pri Slovenskej výtvarnej únií a prezidentkou nadácie FOTOFO.
Vernisáž je 6.3.2007 o 18 hod. v galérií Michalský dvor.
Pevne verím, že nás všetkých čaká zaručený umelecký zážitok na najvyššej úrovni a je len na nás, ako vzdáme hold jeho umeleckej výpovedi.

Ďuro Shelley
fotograf a umelecký kritik

"V našom vizuálnom svete je jednou z najkrajších vlastností, že máme tieň"
Zalán Schuster

MAJA DUSÍKOVÁ

Narodila sa 30.8.1946 v Piešťanoch. Študovala na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. Po jej ukončení pokračovala na Vysokej škole výtvarných umení u prof. Vincenta Hložníka a u prof. Albína Brunovského na oddelení voľnej grafiky a knižnej ilustrácie. V roku 1982 s manželom a tromi deťmi vycestovala do Talianska, kde im bol udelený politický azyl. Od roku 1982 žije a pracuje vo Florencii v Taliansku.
V grafickej tvorbe sa venuje prevažne technike leptu a suchej ihly. Zúčastnila sa na mnohých výstavách v Československu, Taliansku, Dánsku, Nemecku, Poľsku, Portugalsku, Rakúsku, na Kanárskych ostrovoch a inde.
Do roku 1982 ilustrovala približne desať titulov pre vydavateľstva Mladé letá, Tatran, Slovenský spisovateľ a Smena. Prispievala do časopisov pre deti a mládež Slniečko, Kamarát a Zornička. Po príchode do Talianska začala ilustrovať knižky pre talianske vydavateľstvá, francúzske vydavateľstvo Edifa Jeunesse a pre švajčiarske vydavateľstvo Bohem Press.
Od roku 1994 pracuje exkluzívne pre jedno z najväčších vydavateľstiev v Európe, švajčiarske Nord-Sud Verlag Zurich s pobočkami takmer na celom svete.
Doteraz ilustrovala približne 70 kníh, ktoré boli preložené do mnohých jazykov.

MARKO VRZGULA - "Krajina radosti"

  Nové impulzy priniesli do tvorby Marka Vrzgulu sympóziá a tvorivé pobyty v Malej Frankovej v rokoch 2004-2005. Obrazy „Mosty“ napohľad predlžujú kontinuitu s cyklom „Prieniky“, no zároveň zdôrazňujú ozvláštnenú obrazovú osnovu. Tá je postavená na horizontálnom, no trochu nachýlenom radení frotovaných dosiek, cez ktoré blčia pramienky rukopisných stôp. Sú nanášané farebnými pastami a prudko stúpajú vertikálne zdola nahor. Prekríženie osnovnej grafiky utvára základné napätie obrazu, exaltovanosť celkového výrazu podporuje rozpaľujúca sa farebnosť.
        Nové vnemy z bezprostredných zážitkov z krajiny vnášajú do tvorby okamihy zastavenia, reflexií i rekapitulácií. Akoby nové tvaroslovie krajiny pripomenulo niekdajšiu figuráciu. Pravda, teraz už nahmatávanú zrýchleným rukopisom, ktorý lomcuje maliarom ako pudová životná energia pod spôsobmi rytmu, miesenia a hnetenia farebnej masy. Stúpanie po vertikálach mení smer, obklučuje a vykrajuje iné tvary a zrazu je návratom do našej hlbokej prehistórie. Pripomenie stopy ľudskej ruky v mokrej hline v pravekej jaskyni Lascaux. Aj  Vrzgulove najnovšie obrazy sú vyhnetené prstami v pastách farby sú vedené, rozbiehané i zdrživané, sú krútené dynamikou ľudskej energie, ktorá je v nás navyše a túži po presahu. Je hlboko v našich génoch a reprezentuje vitalitu a úžasnú radosť z bytia.
            Doterajšie maľovanie Marka Vrzgulu nás presviedča o neúhybnom tvorivom princípe jeho maliarskych postupov, o dynamických stretoch vášne a rozvahy, o zmysle pre jemnú diferenciáciu hodnôt maľby, o kultúre výtvarnej práce.

Úryvok textu Prof. Ľudovíta Hološku z pripravovaného katalógu k výstave

JITKA BEZÚROVÁ - MOŠKOVÁ - "Moje záhrady" (obrazy)

                                                                            Phdr. Dagmar Srnenská

Aktuálna výstava v Galérii Michalský dvor predstavuje výber z maliarskej tvorby z posledných dvoch rokov. Názov výstavy “Moje záhrady “, je metaforou záhrady ako vnútorného priestoru, priestoru pre meditáciu, stíšenie, hľadanie. Táto cesta k tichu, však nie je idylická, má svelté aj tmavé zákutia, niekedy zarastá burinou, je o tom, čo žijeme. Túto záhradu si všetci “sadíme” vo svojej duši, a niektorí z nás aj v skutočnosti.

IVO BINDER - "Fotografia"

PETER STANKOVIČ - "Pásikavé Blues"

MILOŠ KARÁSEK - "MissE & HRN-TSE" (plastiky)

DRAHOMÍR TRSŤAN - "grafika"

   Je paradoxným, že aj napriek pluralitnej postmodernej obsahovosti popierajúcej doménu čistého individualizmu, ostáva Trsťanova tvorba v tomto individualizme zakotvená. Príjíma okolité vplyvy z výtvarného diania, ale absorbuje ich cez médium počítača do osobitých výsledných grafických diel.
      Počítačová grafika, maľba, koláž  zahájila v umeleckom prejave D.Trsťana novú etapu v tvorbe originálneho počítačom vytvoreného umeleckého artefaktu, v ktorom sa počítač stáva iba prostriedkom (štetcom, ceruzkou a pod.) na vytvorenie finálnej počítačovej grafiky, maľby alebo kombinovanej techniky. Každá výsledná digitálne vytlačená grafika sa môže bez zaváhania označiť za hotové autorské umelecké dielo, t.j. za originálny výtlačok.
      Čo prinesie budúcnosť ? To nevie ani autor sám:tvorivá cesta jeho experimentov nekončí, ale kontinuálne pokračuje, rozvíja sa a obohacuje sa o nové umelecké postrehy a tecnické možnosti...“prichádzam z ďaleka a ďaleko idem“...(cit. z katalógu D.Trsťana).
      Ostáva aj na nás akým smerom sa bude uberať komunikácia človeka s počítačom...  azda aj preto ostáva v Trsťanových grafikách čistý nepopísaný priestor...

                                                                                Mgr. Mária Kovalčíková

ROMAN BALOGH - "5844"

Výtvarník Roman BALOGH, narodil sa v znamení vodnára v roku 1964 v Bratislave. Tu vyštudoval známu Strednú umeleckú školu, ktorú ukončil v roku 1983. Už počas štúdia roku 1982 sa zúčastňuje výstavy environmentálneho plagátu v keňskom Nairobi, výstavy poriadanej UNESCOm. Jej tradícia a dobrý základ, ktorý tradične dáva pedagogický zbor svojim žiakom, ho pripravili na ďalšie štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, ktorú absolvoval pod vedením docenta Otta Luptáka na katedre grafiky v roku 1989. Počas svojho štúdia svojím návrhom na mierový plagát pre OSN sa zúčastnil výstavy s rovnomenným názvom v budove OSN v New Yorku. Na tomto základe mu bola udelená o rok neskôr čestná medaila tejto celosvetovej organizácie za prínos k podpore jej činnosti a propagáciu jej vznešených cieľov. Po skončení štúdia pôsobil rok v Prahe, čo mu prinieslo emocionálny, ale i odborný prínos do jeho ďalšieho pôsobenia, pretože toto zlomové obdobie, nabitá atmosféra vtedajšej doby ohlasovala zánik jedného a príchod nového spoločenského obdobia s mnohými nadšeniami, ale i sklamaniami, ktoré prinášajú podobnú zlomové etapy ľudských dejín. Potom už pôsobí v Bratislave, kde sa venuje užitej grafike a grafickému designu. Svoju prvú samostatnú výstavu mal v roku 1993 v Galérii Grémium v Bratislave.
            V roku 1996 sa zúčastňuje výstavy slovenského umenia na Montparnasse v Paríži. Od grafických techník prechádza k voľnej tvorbe, ktorú predstavujú techniky olejomaľby, štruktúry akrylových kompozícií a kombinovaných techník. Nezaprie v sebe odbornú grafickú prípravu a začína sa zaujímať o najstaršie archetypy znakovej reči od piktogramov až po zaužívané symboly, ktoré prijalo takmer celé kultúrne ľudstvo. Nadchlo ho čaro a meditatívnosť starej brahmánskej symboliky, ako aj ich sila a rozprávačská epika, ktorú predstavujú tajomnosťou opradené védy a eposy a múdrosť upanišád. Zo zdanlivo menej známeho eposu Vimanikašastra do jeho tvorby prichádzajú lietajúce vimany, ktoré sem vstupujú na prelome roka 1997.

Milan Augustín

MÁRIA AUEROVÁ GRIEŠOVÁ - "Roztancovaný svet"

IVA HÜTTNEROVÁ - "Obrázky"

Pár slov o Ivě...

Někde jsem četl, že hrát divadlo je jako dělat sochy ze sněhu. To neúprosné tání sněhuláku vede snad některé herce k časuvzdornému malování. Ale herečce Ivě, myslím si, vložilo do ruky štětec nejenom nutkání tvořit něco vytrvalého, nýbrž daleko víc potřeba uchýlit se před nepohodou života do tichého místa bez adresy, kam za ní nikdo nemůže a kde si to uklidí a zařídí podle svého.

Aniž to cítím jako vadu, Ivino umění je pro mě únikové. Tak jako je mi v literatuře úniková Babička od Boženy Němcové. Kam to Iva odchází, když maluje? Mezi věci hezké, oblé a klidné. A do času minulého, který se jí zdá přirozenější a pochopitelnější než náš. Když tam malým oknem jejího obrázků nahlédnu, nacházím tam stesk i humor a pohladí mě to po srsti jako psa. Chválím den, kdy tu holku napadlo rozdělat barvy.

Zdeněk Svěrák, in: Iva Hüttnerová, Obrázky, katalog 2007

YOSHIKO TSUBOUCHI - "Nostalgické putovanie"
 

MELITA GWERKOVÁ a MARIÁN VIDA - "Cestovanie v čase"

JAN SAUDEK - "Portréty významných osobností českej a slovenskej kultúry" a iné fotografie

Byl jednou jeden muž a ten pracoval v továrně od šesti od rána do tří odpoledne. Bydlel ve sklepě, kde se omítka pomalu drolila z plesnivých zdí, a jediné, co mohl z malého sklepního okna zahlédnout, byl stísněný a bezútěšný prostor. Ten muž se jmenoval Jan Saudek a neměl toho o moc víc než kolo, kterým jezdil do továrny, a starý fotoaparát Flexaret 6 x 6. Jeho jediné skutečné bohatství tkvělo v nezměrné energii a v neutuchajících ambicích

(Christiane Frickeová, JAN SAUDEK)
 

MÁRIO FLAGNATTI - "Krajina v nás" - obrazy

Otvorenie výstavy. Zľava: Ľudo Petránsky, Jozef Krasula, Juraj Ulický a Mário Flaugnatti.

ROMAN BALOGH - "Futuristické improvizácie"

IGOR PIAČKA - "Hore a dolu" - obrazy

KATARÍNA VAVROVÁ A IGOR KITZBERGER - "A všechno ještě zbívá"

STREDNÉ ZADUNAJSKO - "Pôsobivá krajina s prekvapivou ponukou."

ZORA KOMPÁNKOVÁ "Farebné zorenie"

Tvorba Zory Kompánkovej vzniká pozvoľna v intimite ateliéru a textilnej dielne, 

aby potom nečakane prekvapila pri sumárnejšom pohľade na vyvážený a zrelý autorský program, ktorý smeruje od predmetnosti k abstrakcii, pričom obe tieto polohy spája geometrická znakovosť, zmysel pre farebnosť i pre dynamický rytmus tvarov a línií.
Je celkom prirodzené, že tieto základné súradnice záujmov i výtvarnej orientácie Zory Kompánkovej do istej miery ovplyvnilo intelektuálne rodinné zázemie a od detstva pestovaný vzťah k európskej moderne, najmä jej nefiguratívnym polohám. Je tu však i prirodzená inklinácia k niektorým prejavom detskej tvorby a pretrvávajúce reminescencie na pôvodné aktivity v oblasti animovaného filmu a reklamnej grafiky.
Maliarska tvorba Zory Kompánkovej má významové i výrazové východiská v reálnom svete, rovnako často však smeruje i do sveta abstrakcie. Jej komorné obrazové kreácie, realizované zväčša olejom a akrylom, sú prejavom osobitého koloristického cítenia a zaujmú polaritou reality a imaginácie, expresie i poetiky.
Vo figuratívnej polohe sa autorka sústreďuje predovšetkým na ľudskú postavu, na siluetu zvieraťa, fragment krajiny, či na pôsobivú skladbu prvkov predmetného sveta vo výstižnej parafráze klasického zátišia, či detských vystrihovačiek. Štylizuje videný svet do jednoduchých tvarov, ktoré majú často platnosť univerzálneho znaku a ktoré vzájomným prelínaním a vrstvením evokujú techniku koláže a filmového strihu. Používa prvok opakovania, posunu a variácie, čo napriek strohosti línií a kontrastu čistých farieb navodzuje v jej dielach atmosféru fantázie, poetiky, ale i humoru a jemnej irónie a s ňou spätej spontánnej hravosti.
Táto sa vzdialene ozýva i v dielach abstraktných, ktoré sú budované na čistej konštrukcii geometrických tvarov, na ich vyváženosti a rytme. Tu je tiež určujúcou farebná zložka diela. Modré a zelené tóny v ich základných hodnotách, žiarivé odtiene červenej a žltej a k tomu všadeprítomná čierna sa prelínajú vo vyváženom súzvuku a sú jednoznačným holdom farbe ako jedinečnému výtvarnému médiu. Médiu, ktoré je schopné symbolickou rečou tónov, harmónií a kontrastov, štruktúr a svetelných lomov vyjadriť myšlienku, pocit, náladu.
V najnovších prácach Zory Kompánkovej sledujeme isté uvoľnenie. Prísna línia tvarov sa vytráca a do popredia vstupuje rozihraný rukopis, ktorý vnáša do obrazov pocit priestoru a pohybu. Škála farieb je omnoho bohatšia, dominujú jemnejšie tóny a lyrický akcent, často nás však prekvapí i kontrast monochrómneho pozadia a čiernej obrysovej línie, ktorá prináša dramatické napätie. Diela sa stávajú adresnejšími a najmä vo figurálnych kompozíciách a portrétoch sa do popredia dostáva prvok intimity, ktorý v skorších dielach absentoval. 
Maliarska tvorba Zory Kompánkovej nachádza svoj protiklad v maľovaných objektoch, ale najmä v početných tapisériách, ktorým sa autorka už niekoľko rokov programovo venuje. Ovláda prednosti tejto textilnej techniky a interpretuje v komorných, ale i rozmernejších formátoch širokú škálu farieb, línií a tvarov, smerujúc od figuratívnych cez znakovo-archetypálne až k voľným abstraktným kreáciám. Využíva zamatovú mäkkosť textilného vlákna i jeho schopnosť pohlcovať svetlo a tieto vlastnosti umocňuje kresbovou i farebnou skladbou. Vznikajú tak svojbytné kompozície, ktoré upútajú diváka čistými líniami, vyváženosťou vertikál, horizontál i diagonál a kultivovaným využitím farby.
Obrazy, tapisérie i objekty Zory Kompánkovej sa prihovárajú súčasnému človeku výtvarnou rečou, ktorá je čistá a zrozumiteľná a je adekvátna potrebám a charakteru súčasnej doby.

Mária Horváthová

MILAN ORMANDÍK "Obzretie"

Obzretie Milana Ormandíka

Kedysi som o sochárskej tvorbe Milana Ormandíka napísal ako o príbehoch bez konca. Keďže táto charakteristika stále platí, príbehy pokračujú... Áno, ešte vždy je to obzretie za minulosťou – ľudskej pamäti i osobnej skúsenosti –, lebo sochár má v sebe vytrvalosť bežca maratónskej trate. Nepotrebuje akcelerovať ani spomaľovať, lebo vo svojom tempe sleduje cieľ: rozpovedať autentický príbeh v kontinuite času. Taká je aj jeho výstava Obzretie v bratislavskej Galérii Michalský dvor, na ktorej predstavuje výber zo svojej komornej plastiky, ale aj kresby zo skicára, ktoré v ploche predznamenávajú budúce plastiky. Je to prierez časom, v ktorých sa vyvíjali témy, ale aj prierez tvorbou, v ktorej ľudská figúra je našepkávačom deja.
Milan Ormandík má svoje obľúbené symboly (loďka, antické motívy), kompozície (napätie horizontály s vertikálou) i materiál (hlina). Sú to záchytné body istoty, cez ktoré sa inšpirácia pretavuje do svojbytného výrazu. Biblické témy sa striedajú s literárnymi impulzmi a osobné zážitky i predstavy zase s údelom človeka odsúdeným na slobodu. Milan nie je prvým tvorcom, pre ktorého hľadanie pravdy vo výraze je leitmotívom tvorby. Určite je však osobitý pri intenzite zobrazených pocitov. Pri pohľade na jeho démonického Chárona prevážajúceho cez rieku Styx svojich pasažierov doslova zamrazí a pri stretnutí Danteho s Beatrice sa ocitnete priamo v strede diania veľkolepej Božskej komédie.
Milan Ormandík odmieta teatrálne gestá a jeho antická karyatída je rovnako nežná ako objatie očarených milencov zo súčasnosti. Využíva sochársky experiment, ale ten vždy sleduje vnútorný život sôch. Nič nie je samoúčelné, krehká rovnováha výtvarných prvkov je harmonicky rozložená na miskách vkusu i diváckej príťažlivosti.
„Umelec dosiahne neopakovateľný výraz iba vtedy, ak celú pozornosť venuje harmonickej súhre svetla a tieňa, rovnako, ako to robí architekt,“ napísal pred takmer sto rokmi Auguste Rodin, ktorého vyznanie sa dotklo aj Milana Ormandíka. Princípy takéhoto komponovania sú prítomné nielen v jeho komornej, ale najmä v monumentálnej tvorbe, pričom na výstave sú zastúpené v podobe reliéfov z Krížovej cesty na kalvárii v Banskej Bystrici. Hoci ide o fragment z väčšieho celku, aj tu rezonujú Rodinove slová o sochárovom a architektovom videní. K tradičným sochárskym hodnotám vnáša slovenský sochár do nich aj cit pre umeleckú zodpovednosť diela na verejnom priestranstve. Skúsený sochár však aj v tomto prípade vie, že koľko energie do diela vloží, toľko sa mu z diela aj vyžiari. Milan Ormandík sa sústreďuje na svoju výpoveď, ale výtvarnou formou neuzatvára dvere diváckej predstavivosti. Necháva ju otvorenú ako pokus o lietanie. Aj preto sú jeho príbehy bez konca...

Ľudo Petránsky, ml.

EMA SRNCOVÁ "Srdce na dlani"

Od mládí jsem nemalovala, neměla jsem ani jedničku z kreslení. Horko těžko jsem dodělala gymnázium, kde mě při tělocviku vybrali do školy manekýnek a toto povolání jsem dělala do roku 1960, kdy jsem na československé výstavě v Kyjevě (Ukrajina - SSSR), dostala nabídku stát se herečkou v Černém divadle Jiřího Srnce a v tomto divadle jsem zůstala 20 let. Se mnou do souboru nastoupili samí výtvarníci a já jsem pod jejich vlivem začala taky malovat. Malovala jsem jen pro své potěšení, později jsem začala spolupracovat na divadelních výpravách a po rozvodu v roce 1980 jsem už měla malování jako svou profesi. Vystavovala jsem na mnoha místech ve světě, ale nyní mne už nebaví někam cestovat, a tak vystavuji výhradně po vlastech českých. Můj koníček je vlastně moje práce. Když k tomu přidám svá vnoučata, děti, muže Pavla, jezevčicí Káču, yorkshirku Mimi, tak moc času nezbývá. Snad jen že se dobíjím v lese a v lukách a optimismus se snažím čerpat z románů a filmů s dobrým koncem.

PETER UCHNÁR "Tretia tvár"

Vo vnímaní krásy ženy je pre mňa veľmi dôležitá, prirodzenosť. Ak by niekto predpokladal, že je žiaduca podobnosť s nejakým idolom krásy, bol by v hlbokom omyle. Idylicky krásna žena síce môže pôsobiť reprezentačne, no pre dlhodobý vzťah potrebujeme my muži ženu - osobnosť. Ale ženy všeobecne, to je príliš banálna téma. Podobne ako napríklad počasie, ktorého uznávanú nudnosť v spoločenskej konverzácii nenarušia ani tisícky nevinných obetí. Preto si myslím, že je treba hovoriť vždy o konkrétnej katastrofe...


Láska v jednotnom čísle - to znie naozaj žensky, ale muži potrebujú lások viac. Myslím tým lásku k práci, k záľubám a koníčkom. Mám však na mysli aj fakt, že muži, ktorí nemajú radi ženy, nemajú radi ani tú svoju...

FERO LIPTÁK "Bolo ako nebude"